Tých pár letných večerov cyklu „Autor a dielo“ na nádvorí Mirbachovho paláca, ktoré majú Bratislavčania ešte pred sebou, už ťažko zažije taký nátresk, ako tento utorok, keď prišla počas uhorkovej kultúrnej sezóny pobaviť svojich priaznivcov manželská dvojica Magda Vášáryová - Milan Lasica. Herec, ktorého v lete len ťažko možno niekde vidieť, a herečka, ktorú nevidieť na divadelnom javisku už deväť rokov. A preto, že Magda Vášáryová „už na herectvo pomaly zabudla“, točilo sa rozprávanie predovšetkým okolo novembra 1989 a pár rokov po ňom, keď sa prudko odklonila kariéra herečky do diplomatických vôd a hercovi zasa prischol prívlastok manžel veľvyslankyne. Najsilnejšia spomienka M. Vášáryovej z tých časov je na sugestívne otázky robotníkov, ktorým chodili herci po Slovensku vysvetľovať, čo sa to vlastne deje: „A nebudeme hladní?“ Na rozprávanie o slobode zasa reagovali protiotázkou: „Dá sa sloboda jesť?“… Milan Lasica, ktorý vtedy „vlastným telom strážil svoje divadlo“, kde sa tiež do úmoru a do nocí diskutovalo, zasa dodnes dobre nechápe, prečo boli herci tí, ktorí celému národu mali hovoriť, čo sa deje: „Možno keby sme sa vtedy do toho nemiešali, dnes by pracujúci na hercov tak nenadávali.“ O hereckej kariére M. Vášáryovej sa hovorilo len v súvislosti s jej koncom, aj to slovami manžela: „Magda sa celé 80. roky odhodlávala na odchod. Cítil som, že vrcholom jej „kariéry“ sú jej dve deti a v herectve tiež dosiahla maximum. Potom už len čakala, kvôli čomu by herectvo opustila. A šanca prišla v 89-tom.“ Veľvyslankyňa Vášáryová, hoci bolo jej veľvyslanectvo hodnotené ako jedno z najlepšie fungujúcich a najpopulárnejších spomedzi priekopníkov nekomunistických diplomatických vzťahov, dodnes priznáva svoje výrazné negatíva pre prácu diplomata. „Nefajčím a nepijem kávu, čo je v týchto kruhoch veľký handicap. Ale zasa som bola nútená naučiť sa ovládať počítač, čo mi manžel dodnes závidí.“ Milan Lasica zasa tvrdí, že trestuhodne prepásol šancu zúčastňovať sa s manželkou spoločenských akcií vo Viedni. „Byť manželom veľvyslankyne bol síce môj detský sen, ale nie až natoľko, aby som odišiel z divadla v Bratislave do domácnosti.“ M. Vášáryová hodnotí povolanie diplomata ako jedno z najsmutnejších. „Majú najviac informácií, ale nemôžu na ich základe rozhodovať. To môžu politici, ale tí na ne buď kašlú, alebo im nerozumejú. Od roku 1991 som napríklad vedela, že ČSFR sa rozpadne. Ale nikto ma nepočúval…“ Magdy Vášáryovej sa ako herečky už netýkali peripetie umelcov s ich ministrom Hudecom a vyústením do štrajku. Na ten má svoj názor Milan Lasica. „Prečo sa štrajk skončil do stratena? Bolo v ňom príliš spontánnosti, emotívnosti, ku koncu bezradnosti. Priživovali sa na ňom politici aj odborári, ale iba ako diváci. A zrazu už len všetci čakali, kedy sa to skončí tak, aby to nevyzeralo ako fiasko. Podarilo sa to? Neviem, ale zatiaľ sú takejto organizovanosti u nás aj tak schopní iba herci.“
(ata)
