Dvaja slovenskí horolezci Vladimír Zboja a Peter Hámor vystúpili 19. mája tohto roku v rámci expedície Čomolungma ‘98 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Výstup na vrchol 8848 metrov vysokej hory vyvolal rozruch, pretože V. Zboja a P. Hámor vyniesli na vrchol vlajku HZDS, s ktorou sa aj odfotografovali. Diskusie neutíchajú dodnes a nedávno slovenské denníky priniesli vyhlásenie väčšiny účastníkov výpravy (pozri Všetkým…). Medzi podpismi však chýbali mená dvoch mužov, ktorí na vrchol Everestu 19. mája s použitím kyslíka vystúpili - Vlada Zboju a Petra Hámora. Druhý z nich po dlhodobej nevôli vyjadrovať sa pre médiá o prie,behu expedície napokon k rozhovoru pre denník SME privolil.
Pod vyhlásením členov expedície chýba aj váš podpis. Znamená to, že sa s obsahom stanoviska nestotožňujete?
„Nejde o to, či sa stotožňujem, alebo nie. Toto vyjadrenie vzniklo na základe nášho spoločného stretnutia v Trenčíne, kde sa väčšina účastníkov dohodla, že nejaké stanovisko zaujať musíme. Pod vyhlásením chýba okrem môjho mena aj Vlado Zboja a vedúci expedície Pavol Lazar. My sme boli principiálne proti akémukoľvek zverejňovaniu interných záležitostí expedície po jeden a pol mesiaci od ukončenia akcie. Nezdalo sa nám, že by to vnieslo nejaké svetlo do toho zamotanca.“
Po dlhom čase, po takmer dvoch mesiacoch, však konečne súhlasíte s publikovaním rozhovoru. Zmenili ste principiálne stanovisko?
„Je to ústupok. Prestal som striktne dodržiavať to, na čom sme sa dohodli pri príchode domov. Dohoda znela, že všetky veci, ktoré sa týkajú expedície, budú ešte za čerstva prezentované na tlačovej konferencii v Bratislave, kde povieme všetko, na čo sa nás novinári budú pýtať. Tlačová konferencia napokon bola, ale vôbec nie taká, ako sme si ju predstavovali, bolo tam veľa ľudí, ktorí robili iba kulisu, takú tú známu atmosféru s vlajočkami. Prišlo veľmi málo novinárov, zvlášť z opozičných denníkov. Tí si potom začali získavať informácie inou formou, skladali si obraz o expedícii z výpovedí jednotlivých členov, to už nemohlo byť objektívne. Priestor na otázky na tlačovej konferencii bol, my sami presne nevieme, aké boli na expedícii toky peňazí, aké pohnútky pána Ondruša viedli k tomu, aby vlajku HZDS dostal hore za každú cenu… Tá nevydarená tlačová konferencia ma hnevá, lebo potom došlo k rozmazávaniu expedície, vysvetľovaniu, osočovaniu, ďalším vyhláseniam…“
V čom je váš pohľad na expedíciu iný ako pohľad deviatich kolegov, ktorí sú pod stanoviskom menovaní?
„V zásade nie je odlišný od expedičných kolegov. Názorovo sa skôr rozchádzam s prezidentom expedície Vladimírom Ondrušom a jeho podaním celej akcie. Mali sme vedúceho expedície Paľa Lazara, ktorý sa staral o prípravu a samotný priebeh, aj prezidenta, ktorý fungoval v dosť zvláštnej funkcii. Nakoniec sa nám zdalo, že tam pôsobil len preto, aby pomohol vedúcemu expedície presadiť svoje požiadavky, čo sa týka vlajky HZDS. Podanie pána Ondruša o celej expedícii bolo dosť skreslené. Tým, že informácie podával ako prvý bezprostredne po výstupe na vrchol, jeho názory formovali mienku ľudí na celú expedíciu. Tam vidím rozdiely v mojom a jeho vnímaní expedície. Keď napríklad povie o Tiborovi Hromádkovi, že tam bol za jeho peniaze zbytočne a pritom ten človek urobil vynášku do 8 tisíc metrov, tak to už je veľa. Podobne sa vyjadroval o Paľovi Jackovičovi, ktorý odrobil pod Everestom kus roboty, kým ho nevyradili problémy s nohou. Títo ľudia sú pomaly považovaní za darmožráčov a pritom majú za sebou drinu, možno aj vďaka nim sa nám podarilo vyjsť na vrchol. Takisto znevažujúce boli výroky pána Ondruša voči Vladovi Plulíkovi, možno pre akúsi averziu voči Vladovi, Ondruš akoby neregistroval jeho výkon. Vladov výstup na Everest bez kyslíka bol absolútne najhodnotnejším z celej expedície. Táto expedícia bola spoločná, všetci v nej robili naplno, aby sa nám podarilo vyjsť na vrchol. To, že sme tam s Vladom Zbojom vyšli, nie je ani náhodou len naša robota, možno sme mali šťastie, že sme na tom boli zdravotne a fyzicky tak, že sme mohli ísť hore. Žiaľ, prišli sme domov a zistili sme, že to nebolo šťastie, ale smola. Je paradox, keď si v lietadle pri ceste domov človek musí pripravovať obhajobu za to, že vystúpil na Everest.“
Verejnosť vníma celý výstup ako silne spolitizovaný a nezodpovedanou zostáva otázka, čo ste za vynesenie vlajky mali?
„Ľudia vnímajú výstup na Everest ako politickú akciu, pretože to takto dostali podané. Prvé správy, ktoré sme my ovplyvniť nemohli, lebo v tom čase sme ešte len zostupovali z vrcholu, podával pán Ondruš. Podával ich ako fanúšik HZDS, podával ich tak, ako to cítil. Jeho najviac oslovil fakt, že na vrchole bola vlajka HZDS. Pretože nie je horolezec, neoslovila ho športová časť, menej hovoril o samotnom výstupe, o tom, že tam bol Vlado Plulík bez kyslíka, že sme sa vrátili všetci a zdraví domov, že sme na tom boli kondične dobre. Pretože tam bol ako politik, oslovila ho najmä politická stránka výstupu, teda to, že sme hore vyniesli vlajku HZDS. A čo za to máme? Ak narážate na peniaze, tak nič. Hlavný sponzor expedície, teda štúdio Koliba a agentúra Donar zabezpečili celú expedíciu, teda prípravu, sústredenia vo Vysokých Tatrách, vybavenie, výstroj, cestu až do základného tábora. To bol ich najväčší vstup. Rozprávalo sa aj o nejakej provízii alebo vrcholovej prémii, jej výšku mal určiť vedúci expedície. Možno to mala byť motivácia. Keby bol pán Ondruš horolezec, vedel by, že pri akcii, ako je výstup na Everest, finančná čiastka absolútne nehrá úlohu, motivačné prvky sú iné ako peniaze. Ale rozprávalo sa o nich. Samozrejme, po našom postoji, ktorý sme prezentovali po návrate z expedície a ktorý sa zrejme pána Ondruša dotkol, z vrcholovej prémie zišlo. Navyše, po niekoľkých vyhláseniach členov expedície sme na základe listu pána Ondruša museli všetci vrátiť aj osobný materiál, ktorý mal zostať naším vlastníctvom, napríklad topánky, oblečenie, rukavice a podobne. Nijaké výhody z tejto expedície nemáme. Pocit, že by sme sa dali kúpiť, nemusíme mať.“
Dostali ste ponuku zúčastňovať sa pasienkových mítingov HZDS?
„Samozrejme, že sme dostali. A nielen na Pasienkoch. Tým, že sme hore vyniesli ich vlajku, nás zaradili aspoň medzi sympatizantov hnutia. Ja si myslím, že sme si veľmi jasne a rýchlo s organizátormi mítingov vysvetlili, že nevidíme dôvod, prečo by sme sa mali zúčastňovať takýchto interných záležitostí HZDS. Potom nás už neoslovili. Sám som nikdy nebol, ani v súčasnosti nie som členom žiadnej politickej strany.“
O vašom vlajkovom výstupe na Everest sa dosť nelichotivo vyjadril za horolezecký spolok IAMES Marián Šajnoha. Už ste si vysvetlili situáciu?
„Vedenie spolku sa o expedíciu nezaujímalo už od začiatku. Neakceptovalo ani našu žiadosť o pomoc, mysleli sme si, že ako strešný orgán horolezcov by sa mohol o výpravu zaujímať, ale dištancoval sa od nej. Bolo nám to ľúto. Neprišli sa s nami ani rozlúčiť. A v expedícii bolo osem členov reprezentácie Slovenska, jediný Vlado Zboja nie je v reprezentácii, ale má za sebou štyri himalájske expedície, z toho dva vrcholy - Pumori, Čo Oyu a teraz aj Everest. Paľo Jackovič a ja sme zas členmi komisie alpinizmu v spolku IAMES. Spolok pomáha pri organizovaní a príprave expedícií, kde v zostave nie je ani jeden reprezentant, ba dokonca niektorí účastníci nie sú ani členmi IAMESu, aj keď v poslednom čase sa práve tieto expedície neskončili práve najlepšie. Mrzelo nás, že spolok sa nezaujímal o priebeh akcie a potom bol pán Šajnoha medzi prvými, ktorý dal k výstupu nejaké vyhlásenie a lichotivé nebolo. Vetu, ktorú použil, že náš výstup je hanba, ktorú budeme musieť dlho zmývať z IAMESu, našťastie nie všetci členovia spolku berú za svoju. Keď som sa s viacerými iamesákmi bavil, nemal som pocit, že by som na nich vrhol nejakú hanbu, necítia to tak. Nikto z oficiálneho vedenia spolku zatiaľ neprejavil snahu, aby sa pravda o tejto expedícii objasnila. Musíme sa takto očisťovať, nie pred iamesákmi, ale pred všetkými, ktorí expedíciu sledovali. Táto vec sa mňa osobne dotkla najviac.“
Po tom všetkom, čo ste po návrate z Everestu prežili, dali by ste sa znovu nahovoriť na nejakú himalájsku expedíciu?
„Toto ma nemôže odradiť. Možno sme boli všetci naivní, teraz už vieme, že pri takto organizovanej expedícii treba hľadať aj pozadie, bola to vážna škola. Ľudia sa ma pýtajú, či sa nehanbím. Nie, nemám sa za čo. Beriem to tak, že som si splnil záväzok voči sponzorovi. Ja som tam nechal všetky sily, fyzické aj psychické, urobil som, čo som mohol. Len mi je smutno, že všetko sa točí okolo vlajky a samotný výstup zostal bokom. Pravdaže, do Himalájí sa rád vrátim, možno pôjdem znovu na Everest, ale už spôsobom, akým budem ja chcieť.“ MIRA KOVÁČIKOVÁ
