Na akciu, ktorá bola v sobotu v bratislavskom U.clube pod hradnou skalou, jej účastníci asi tak skoro nezabudnú. V tú noc vládla zvláštna atmosféra. Na jasnej hviezdnej oblohe bolo vidno mihanie bleskov z elektrických výbojov, no nepadla jediná kvapka dažďa. Vnútri v klube, v polkruhových klenbách bývalého krytu, zneli prvé údery štvorštvrťového techno rytmu a blikavo prebleskovali svetlá. Hral rezidentný DJ klubu Dalo a svojím presne mixovaným setom otváral ďalšiu z klubových akcií so špeciálnym zahraničným hosťom. Prichádzalo viac a viac ľudí, a to nielen z Bratislavy. O pol jednej ráno začal hrať londýnsky DJ Steve Bicknell. Jeho prvá návšteva v Bratislave sa uskutočnila v rámci novej programovej štruktúry U.clubu, zameranej na progresívne smery súčasnej elektronickej tanečnej hudby. O Bicknellovi sa vedelo, že ako DJ patrí k európskej špičke, vlastní vplyvnú nahrávaciu spoločnosť Cosmic Recordings a jeho autorské skladby hráva každý, kto na elektronickej scéne niečo znamená. Tanečné akcie s názvom Lost, ktoré Bicknell organizuje na rôznych miestach Londýna, patria k najslávnejším a najprogresívnejším v žánri. To všetko však mohli byť len slová. Neboli.
Keby ste Steva Bicknella videli na ulici, najskôr by vám napadlo, že ide o oneskoreného amerického hipíka, ktorý sa v Bratislave zastavil na stopárskej ceste po Európe. Dlhé vlasy zopnuté do copu, bavlnené tričko, usmiata tvár. Počas vystúpenia sa však zmenil. Ak sa práve nezohýnal po ďalšiu platňu, vyzeral za gramofónmi nehybný ako socha a od prvej skladby privádzal v tom čase už naplnený U.club do vytrženia.
Steve Bicknell hral takisto zvláštne. Mixoval na gramofónoch, ale občas hru kombinoval púšťaním kompaktného disku, na ktorý „napálil“ svoje najnovšie skladby, čo zatiaľ nevyšli na platniach. Na tom však veľmi nezáležalo, išlo hlavne o to, čo hral. Bicknellove nezvyčajné mixy, v ktorých nechával niektoré platne znieť až do úplného konca, aby po okamihu ticha pustil ďalšiu skladbu, si publikum doslova podmanili. Na otázku SME, či cíti veľký rozdiel medzi hraním v Bratislave a v Londýne, Bicknell odpovedal: „V zásade nie. Teší ma, že keď hrám na rozličných miestach podobné platne, ľudia aj podobne reagujú. Veľmi mi to tu pripomína moje akcie Lost.“ Energiou nabitá atmosféra premieňala U.club na miesto, kde ste si mohli predstaviť, akú hudbu asi budeme počúvať v prvom desaťročí nového milénia. Hypnoticky opakované rytmy, slučky samplovaných zvukov, minimalistické melódie. Dokonalé prepojenie zvukových technológií a neobyčajnej ľudskej tvorivosti. O technickom vybavení svojho štúdia Bicknell povedal: „Nemyslím si, že na tvorbu elektronickej hudby potrebujete najnovšie a najrýchlejšie počítače. Ja napríklad pracujem na svojom starom Atari. Celkovo asi nie som ten typický technický typ.“ Pohyby ľudí na preplnenom parkete rozbíjalo blikanie stroboskopu na robotické mikrootáčky, pripomínajúce atmosféru čierno-bielych science-fiction filmov či zrýchlený mechanický balet. Do repetitívnych rytmov zneli nadšené výkriky. Definovať Bicknellovo hranie nie je jednoduché, ale v skratke je asi najvýstižnejšie hovoriť o psychoaktívnej hudbe. Hoci u nás mnohí neustále tvrdia, že mixovať z platní nie je žiadne umenie, pri Bicknellovom hraní bolo cítiť, že ide o viac ako len o púšťanie vinylov. Je to svojrázny druh interakcie medzi autorom a publikom, komunikácia hudbou, tvorenou vo veku počítačov. MICHAL HVORECKÝ
(Autor je spolupracovníkom SME.)
