Tam, kde sa stretávajú hranice Burundi, Rwandy a Konžskej republiky (bývalý Zair), v oblasti Veľkých jazier v strede Afriky, kde už v minulosti stovky tisíc ľudí padlo za obeť v rôznych etnických či mocenských sporoch, je dnes, štyri roky po rwandskej genocíde, konflikt veľkého rozsahu stále na spadnutie. V týchto troch krajinách pôsobí neprehľadná spleť rôznych miestnych milícií, vytvorených na etnickom a zmiešanom základe, spojencov a odporcov bývalých i súčasných režimov a v pozadí toho všetkého sa vyjavuje neznášanlivosť dvoch etník, menšinových Tutsiov a väčšinových Hutuov. Mnohé krvavé udalosti v tejto oblasti sa dajú vysvetliť práve ich vzájomnou neznášanlivosťou. Tutsiovia sú v menšine, a preto sú ich civilisti často vystavovaní násilnostiam, na druhej strane však majú v rukách silné armády (v Burundi i Rwande), ktoré sa za ne patričným spôsobom mstia. Stodesať obetí komanda hutuovských povstalcov z Rwandy vraždiacich mačetami, ktorých telá sa našli cez víkend vo dvoch osadách vo vzdialenosti 30 kilometrov od rwandskej metropoly Kigali, nie je vlastne ničím výnimočným v tomto nešťastnom kraji, kde sa mŕtvi počítajú (mesačne) na tisíce. Povstalci, ktorí majú tentoraz obete na svedomí, sú pozostatkom porazených Hutuov zodpovedných z genocídy, v ktorej rámci bolo v roku 1994 vyhladené veľké percento menšinového tutsiovského etnika v krajine. Počet obetí sa odhaduje až na 800 000. Vraždenie v Rwande sa skončilo, keď sa v ten istý rok dostali k moci tutsiovskí povstalci (Tutsiovia tvoria 15 percent obyvateľov krajiny oproti 70 percentám Hutuov).

Rwanda však nie je jedinou krajinou v tomto regióne, kde sa pácha násilie. V Burundi s približne rovnakým etnickým zložením bolo od roku 1993 zabitých 150 000 ľudí a po odchode rwandskej tutsiovskej armády z Konžskej republiky, ktorá dopomohla v máji minulého roku Laurentovi-Desiré Kabilovi zosadiť dlhoročného diktátora vtedy ešte Zairu Mobutu Sese-Seka, sa môže ukázať, že Kabila nezvládne stupňovanie napätia medzi jednotlivými frakciami vlastnej armády. Na dokreslenie situácie utečenecké tábory Hutuov, stále zatracovaných za zodpovednosť z rwandskej genocídy, sú potenciálnym miestom zrodu nových ozbrojených skupín i potenciálnym terčom útokov.

V tejto situácii nezaujala jasné stanovisko ani OSN, ktorá síce monitoruje ľudské práva v Rwande s minimálnym personálom, pre vládu v Kigali je však už jej tím neželaný, ani USA, ktoré deklarovali podporu pre nové režimy v tejto oblasti, a nedáva sa počuť ani EÚ. Ak uvažujeme o dnešnej globálnej politike prevencie konfliktov, je to smutná bilancia.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ