„Rómovia nemajú taký ľahký život, ako si ľudia myslia. Práve naopak.“ Konštatovanie Márie Baločkovej je podložené takmer päťročnými skúsenosťami z práce s nimi v Uzovských Pekľanoch a Jarovniciach. „Začala som medzi nich chodiť, lebo si myslím, že ak sú nevedomí, treba im ukázať cestu. Ale každý na nich radšej nadáva, ako im pomáha. Je to ľahšie.“ Päť rokov práce v rómskej komunite začína prinášať svoje ovocie. Na rómskej púti na Gaboltovskej hore sprevádza pani Máriu aj skupinka Rómov. 21-ročný Zdeno Bily nesie kríž za všetkých, ktorí tragicky zahynuli pri nedávnych povodniach. Tridsaťdva z nich obliekla na ich poslednú cestu práve Mária Baločková. „Kto iný by ich mal odprevadiť?“ kladie si otázku. Zdeno je verným spoločníkom a žiakom pani Márie. „Chodím sa modliť za Rómov. Túžim po tom, aby uverili,“ povie. Ťažko sa mu rozpráva o svojom živote. Na každú otázku iba pokýve hlavou. Poteší sa, až keď na pódium vystúpi spevácky súbor z Jarovníc. „Naši idú. To sú naši,“ upozorňuje. „Jarovnickí Rómovia a Rómovia z Uzovských Peklian, ktorí sa stretávajú na modlitbách, sa už považujú za jednu komunitu. Fandia si navzájom, povzbudzujú sa, pomáhajú si…“ vysvetľuje pani Mária. „Nemajú veru ľahký život,“ opakuje. „Aj tuto Zdeno. Prácu nemá. Berie podporu 1600 korún a z toho má vyžiť. Pritom chodí so mnou po osadách modliť sa, aj tam dáva peniaze. Nie je mu čo závidieť,“ zdôrazňuje. V tej chvíli sa z tribúny zhromaždeným Rómom prihovára Milan Kopka. „Ako som došol k tomu, že žijem s panom Ježišom,“ kladie si verejne otázku. „Hral som na automatoch, ubližoval som celej rodine. Teraz už druhý rok žijem vo viere a za to ďakujem jedinej žene - Márii Baločkovej, ktorá ma ku nej priviedla. Verím, že sa tak malo stať.“ - „Vidíte, akí sú vďační,“ zmôže sa na jedinú vetu Mária Baločková. Dedinčania ju vyčlenili spomedzi seba práve za to, čo robí pre Rómov. Títo mladí sú dnes asi to jediné, čo má. Nikto ju však neodradí. „Budem to robiť aj naďalej. Zaslúžia si, aby ich mal niekto rád…“ (kam)