Ako narkóza pôsobí na ruské vedenie vždy silnejšia dávka finančnej pomoci. „Ak medzinárodné úvery nepovedú ani tentoraz ku skutočnej reforme, Rusko bude čoskoro znova tam, kde bolo, ale už za oveľa horších podmienok zvýšenej zahraničnej zadlženosti,“ konštatoval riaditeľ ruského Ústavu hospodárskych analýz Andrej Illarionov. Táto predpoveď sa rýchlo začala napĺňať. Ani nie tri týždne po oznámení ďalšieho úveru MMF klesli akcie ruských spoločností i kurz rubľa na predošlú úroveň. Zase sa zvýšili úroky štátnych cenných papierov, takže moskovská vláda musí opäť platiť viac za peniaze, ktoré si na ne požičala. Všetko nasvedčuje tomu, že domáci i zahraniční investori sa zbavujú ruského majetku za doláre, a tie sú vlastne z nového úveru MMF.
Ďalším poplašným znamením pre investorov je vyhlásenie predsedu legislatívneho výboru Štátnej dumy Anatolija Lukianova pre agentúru Interfax, že v snemovni „sa môže iniciovať neuznanie záväzkov Ruskej federácie, vyplývajúcich z jej štátnych dlhov“ podobne, ako to urobili boľševici s cárskymi dlhmi. Podľa profesora Petra Reddawaya z univerzity Georga Washingtona je základ hospodárskej krízy politický. Podľa neho zamýšľal Boris Jeľcin využiť úver od MMF práve ako argument proti svojim protivníkom. Po návrhu komunistickej väčšiny v Štátnej dume na zosadenie prezidenta sa v hornej komore, Rade federácie ozvali hlasy z Riazane, Jaroslavle a Sachalínu za „dobrovoľné“ odstúpenie Jeľcina. Tento návrh posudzujú v Tulskej, Belgorodskej, Kemerovskej a Prímorskej oblasti. Ponosy na stabilizačný program vlády rozšírilo sedem najväčších spoločností ťažiacich 95 percent ruskej ropy. Šéf Lukoilu Leonid Fedun straší, že Rusko sa môže zmeniť z vývozcu dokonca na dovozcu ropy, lebo vláda vraj podlieha nielen americkým, ale aj azerbajdžanským a kazašským záujmom. Veľký „rubľový bojar“ Boris Berezovskij, ktorého poverili riadením záležitostí týkajúcich sa Spoločenstva nezávislých štátov, podľa novín Kommersant Daily zasadil Kremľu nečakaný úder pod pás, keď chodil po Spojených štátoch zbierať „dôkazy o korupcii v MMF“, podrývajúc tak veľkodušnosť Západu k Jeľcinovi. V Moskve nemohli nič iné, iba sa tváriť, že nič sa nedeje…
Nie karelský dážď a chlad vyhnali Borisa Jeľcina nakoniec z dovolenky späť do Moskvy, ale podľa jeho vlastných slov neodkladné záležitosti v súvislosti so zložitou politickou a hospodárskou situáciou. Prišlo k rýchlemu precitnutiu z úverovej „narkózy“. JOZEF FUKATSCH
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
