ale aj pre čitateľov a redaktorov SME, hoci Ondrejovo i Jurajovo inklinovanie k politickému dianiu takýto osobný vývoj mohlo naznačovať. V dnešnom rozhovore prinášame názory oboch tak, ako ich (zatiaľ) zrejme nepoznáte. S potešujúcim dodatkom, že zo stránok denníka SME sa nevytrácajú, ale (prinajmenej) do volieb posilnia rady našich prispievateľov.

Prečo takéto rozhodnutie? Prechádzate od špičkových slovenských komentátorov k nie celkom špičkovým kandidátom na slovenských politikov. Hovorí o tom aj vaše zaradenie na kandidátke…

Ondrej Dostál: „Môj krok má dva základné motívy. Prvým je snaha podporiť vo voľbách SDK a získať pre ňu podporu čitateľov SME, ktorí poznajú moje názory z článkov. Ako kandidát na poslanca im môžem dať oveľa priamočiarejšie odporúčanie, než by som to mohol urobiť ako novinár zamestnaný v denníku. A druhým, pre mňa nemenej závažným dôvodom, je moje osobné rozhodnutie vstúpiť do politiky. Teda byť nielen pozorovateľom a posudzovateľom, ale aj aktérom zápasu o charakter tejto krajiny.“

Juraj Hrabko: „Hovorí sa aj o tom, že tieto voľby budú prelomové. Nemám voči tomu námietky, i keď si myslím, že každé voľby sú istým spôsobom prelomové, pretože pravdivo ukazujú aktuálny stav spoločnosti. Ponuky i dopytu. Myslím si, že som nemohol momentálne urobiť pre naplnenie môjho videnia obrazu spoločnosti a krajiny viac, ako zapojiť sa aj touto formou do verejného života. Čo sa týka môjho zaradenia na kandidačnej listine, treba povedať, že na poslednom mieste som z vlastnej vôle. Odmietol som ponuku na vyššie umiestnenie, pretože v opačnom prípade by som poprel svoje doterajšie názory. Som nielen za pluralistický politický systém, ale aj za to, aby sa politike venovali politici. Inými slovami som aj za to, aby nezávislí nemohli kandidovať. Nepokladám to za obmedzenie občianskych práv, pretože každý, kto sa chce venovať politike, má možnosť vstúpiť do strany alebo si vytvoriť stranu novú. Kandidujem ako nezávislý preto, lebo i keď sme o tom diskutovali s mojimi priateľmi už viac ako pred rokom, konečné rozhodnutie som vzhľadom na jeho závažnosť i možné dôsledky odkladal až na poslednú chvíľu. Ako nezávislý jednoducho nechcem a nemôžem predbehnúť tých, ktorí roky stranícky pracujú a znášajú - v prípade Strany maďarskej koalície - viac zlého ako dobrého. Ak by som bol zvolený, okamžite vstúpim do strany, pretože stranícku politiku - a na nej je založená parlamentná politika - nemôže robiť nezávislý.“

Chceli ste byť niekedy v mladosti politikom?

Ondrej: „V jedenástich alebo dvanástich rokoch som sa rozhodol, že sa stanem prezidentom. Hoci som neskôr svoje nároky zmiernil, o politiku sa zaujímam dlhodobo. A dokonca ako novinár sa ňou, respektíve písaním o nej už pár rokov živím.“

Juraj: „Vekovú mladosť som prežil v totalitnom komunistickom režime. Takže odpoveď je jednoduchá - nie. Ale nechcel som byť ani politickým komentátorom či vôbec novinárom. Môj prvý článok, ktorý som napísal, bol tuším v decembri 1989. V mojej terajšej mladosti je odpoveď kladná.“

Nestali sa niektorí novinári, ktorí sa potulovali alebo potulujú po parlamente v poslaneckých dresoch, dostatočnou výstrahou? Skúsenosť M. Leška a P. Tótha bola málo výrazná?

Juraj: „Neviem prečo výstrahou. Sú akí sú a boli riadne zvolení v spravodlivých a férových voľbách. Taktiež neviem, aké skúsenosti majú Marián a Peter. Keby sa Spoločná voľba dostala do vládnej pozície, Marián by bol určite prinajmenej poslancom. Petrova náklonnosť ku KDH je úplne prirodzená a úplne prirodzene ju dal verejne najavo v predchádzajúcich voľbách. Novinár predsa nestojí ani nad, ani bokom od spoločnosti, ale je jej súčasťou a spolutvorcom. Má rovnaké občianske práva ako každý iný, teda má aj právo kandidovať na funkciu poslanca. Nie je to predsa žiadne tajnostkárstvo, ale otvorená hra.“

Ondrej: „Keby sme za normu fungovania parlamentu zobrali väčšinu poslancov, ktorí sa dnes potulujú po slovenskom parlamente, žiadny slušný človek by nemohol do NR SR kandidovať. Popretie normality by sme však za normu považovať nemali. Čo sa týka Mariána a Petra, v demokratických krajinách majú novinári vstupujúci do politiky aj iné skúsenosti.“

Ako na toto rozhodnutie zareagovalo vaše najbližšie okolie?

Juraj: „Rôzne. Úprimne poviem, že väčšina to berie skôr ako akési gesto, ktoré má ukázať, že v krajine žijú aj normálni občania so slovenskou národnosťou, ktorí voči svojim spoluobčanom s iným materinským jazykom nemajú hneď v očiach krv. Osoba, na ktorej mi mimoriadne záleží, sa iba mierne čudovala, pretože o tejto úvahe vedela už viac ako rok, šéfredaktor to vzal na vedomie a ty si myslím bol z toho šokovaný najmä preto, lebo si si uvedomil, že asi budeš mať menšie problémy s denným zapĺňaním komentátorského stĺpca v SME.“

Ondrej: „Myslím, že až na výnimky ním nebolo prekvapené.“

Máte na takéto konanie gény? Bol niekto z vašej rodiny politikom-profesionálom?

Ondrej: „Nie, nikto. Či mám gény na politiku, to sa ešte len ukáže. Mám však za sebou užitočnú skúsenosť politického komentátora, ktorý musí politické dianie sledovať veľmi pozorne a podrobne, dokonca pozornejšie ako mnohí politici. A musí k nemu takmer denne zaujímať postoj.“

Juraj: „Moji rodičia neboli politikmi ani straníkmi. Otec zomrel v júli 1968, takže sa ani nedočkal priateľskej vojenskej pomoci v auguste 1968, ktorú by zrejme vzhľadom na jeho povahu neprežil. Či mám na politiku gény, to neviem. Na vyšetrení som nebol, ale zatiaľ mi to ani žiadna psychiatrická spoločnosť neodporúčala. Čo môže byť tiež diagnóza.

Prečo práve SMK a SDK?

Juraj: „Z piatich hlavných dôvodov, ktoré poviem bez poradia dôležitosti. Po prvé preto, lebo SMK podľa mojich vedomostí nikdy nehlasovala v rozpore s ústavou, čo nemožno povedať ani o SDK, SDĽ, tobôž o stranách súčasnej vládnej koalície. Ctí si teda zákon. Po druhé preto, lebo jej voliči zreteľne preukázali občiansku odvahu a statočnosť. Mám na mysli hlavne referendum v Štúrove, ktoré sa uskutočnilo napriek použitiu všetkých zložiek, vrátane mocenských, štátu - od verejných a opakovaných vyhrážok premiéra, cez zapojenie polície, prokuratúry a dokonca aj súdu. Žiadne iné mesto či obec nenašli odvahu za týchto okolností referendum uskutočniť, i keď opozícia má v zastupiteľstvách väčšinu. Vo Svätom Jure bol prieskum verejnej mienky, od názvu referendum odstúpili. Po tretie preto, lebo menšinám vo všeobecnosti, teda nielen maďarskej, je na Slovensku ubližované - sú im odnímané ich doterajšie práva, a to aj za tichého súhlasu opozičných strán. Myslím tým najmä udalosti, ktoré sa stali v školstve či kultúre, keď jednoducho pri presadzovaní svojich ľudských práv a občianskych záujmov nedostali ani len verbálnu podporu. Napokon o zaobchádzaní s menšinami na Slovensku najzreteľnejšie hovorí prípad udelenia politického azylu skupine spoluobčanov vo Veľkej Británii. Po štvrté preto, lebo považujem menšiny za akýsi lakmusový papier demokracie. Najmä v Európe, ktorej štáty sú popretkávané menšinami. Myslím si, že špičkoví europolitici zdôrazňovaním a starostlivosťou o rozširovanie práv menšín pochopili, že uplatnenie práva národov na sebaurčenie, ktoré je zakotvené v medzinárodných dokumentoch takým spôsobom, akým sa v Európe deje, nie je vhodné, pretože prinieslo priveľa násilia, nešťastia i mŕtvych. Našťastie nie na Slovensku, ale Slovensko nie je Európa. A po piate preto, lebo aj spôsoby politiky voči menšinám sú kritériom na začlenenie sa Slovenska do medzinárodných štruktúr, bez ktorého bude Slovensko iba na okraji európskeho diania, a teda bez možnosti spolurozhodovania o ďalšom osude krajiny, tohto kontinentu i sveta. Heslo ,vládnime si sami‘ je propagandistické a lživé, pretože ani dnes si sami nevládneme, keďže sme sa dobrovoľne zaviazali dodržiavať a rešpektovať množstvo medzinárodných dokumentov. To, že si tu momentálne vládna garnitúra robí, čo chce, je iba epizóda, ktorá sa už končí. I keď nepríjemná.“

Ondrej: „Od začiatku 90. rokov je základným problémom Slovenska mečiarizmus. SDK predstavuje dosiaľ najväčšiu šancu demokratov skoncovať s mečiarizmom a vrátiť krajinu na cestu demokracie, rešpektovania práva a európskej integrácie. SDK je prvým subjektom, ktorý má potenciál poraziť HZDS nielen spolu s inými, ale aj sám. A úspech SDK je najsilnejšou zárukou demokratizačných zmien po voľbách.“

Myslíte si, že po voľbách budete koaličnými partnermi?

Ondrej: „Som presvedčený, že SDK a SMK budú po voľbách spolu. Buď spolu vo vláde, alebo spolu v opozícii. SMK je podľa môjho názoru najspoľahlivejším spojencom SDK.“

Juraj: „My dvaja určite, strany, za ktoré kandidujeme, iba ak to bude naozaj nevyhnutné. Pre pozíciu opozície netreba uzatvárať koaličné dohody a o vládnej koalícii je predčasné uvažovať. Slováci majú strach z maďarskej menšiny a maďarská menšina zo Slovákov. To je choré a ozdraviť to môže iba spolupráca, vzájomná úcta a tolerancia, a nie robenie si priekov či fúkanie vlastných boľačiek. Budem sa snažiť túto spoluprácu uľahčiť. Predseda SMK Bugár ma síce nazýva prvou lastovičkou, ale aj on vie veľmi dobre, že existuje mnoho občanov s materinským jazykom slovenským, ktorí prinajmenej sympatizujú s maďarskou menšinou a odsudzujú nedôstojné správanie sa či zaobchádzanie terajšej vládnej moci s jej príslušníkmi. Ktorí jednoducho nedelia na dobrých a zlých Slovákov, Čechov alebo Maďarov, ale ľudí.“

Chceli by ste niektoré vlastnosti svojho bývalého kolegu?

Juraj: „Áno, všetky dobré. Dobrého nie je nikdy dosť. Chcem však zdôrazniť, že na mojom osobnom vzťahu k Ondrovi sa nič nemení.“

Ondrej: „Napríklad jeho sebadôveru a presvedčivosť.“

Čoho by ste sa v prípade úspešného presadenia chceli vyvarovať?

Ondrej: „Straty schopnosti kriticky posudzovať seba samého a svoje najbližšie okolie.“

Juraj: „Negatívnej politiky, to znamená všímania si politiky iných strán viac ako vlastnej. Chcel by som presadzovať politiku budúcnosti, a nie minulosti. A zneužívania mandátu ešte rýchlejšou jazdou autom ako doteraz.“

Politika nie je - a to nielen v slovenskej verzii - najčistejšia záležitosť. Navyše je spájaná aj so straníckou disciplínou, obmedzovaním slobody rozhodovania, napríklad pri hlasovaní. Nepociťujete toto rozhodovanie ako stratu?

Ondrej: „Tak ako všetko ostatné, aj politiku možno robiť čistými, menej čistými alebo úplne špinavými prostriedkami. Každý si musí vybrať a niesť potom za svoje rozhodnutie zodpovednosť. A pokiaľ ide o stranícku disciplínu, keby základné ciele SDK nezodpovedali mojim predstavám, určite by som za ňu nekandidoval. Nevidím ako tragédiu, keď sa politik prispôsobí rozhodnutiu strany, hoci má sám možno trochu iný názor. Iná vec by bola, keby rozhodnutie strany malo byť v zásadnom rozpore s vnútorným presvedčením alebo svedomím politika. V takom prípade ide stranícka disciplína nabok. Ale žiadna demokratická strana nemôže nikoho nútiť, aby hlasoval v rozpore so svojím svedomím.“

Juraj: „Povedal som, že SMK si ctí zákony, a teda ctí aj slobodný výkon mandátu. Politika je taká, akú ju robia ľudia a ľudia, ktorí ich kontrolujú a volia, teda občania a voliči. SMK presadzuje princípy občianskej spoločnosti a tej sa jednoducho darí špinu z politiky vyplavovať. Politické smetisko navršuje najmä apatia a nezáujem o veci verejné v spoločnosti. To umožňuje politikom robiť politiku iba pre seba, a nie pre ľudí a štát.“

Sú medzi politikmi ľudia, ktorých si vážite? Prečo?

Juraj: „Mám viacero priateľov vo viacerých politických stranách. Vážim si ich najmä pre ich vlastnosti a vytrvalé presadzovanie hodnôt, za neohýbanie chrbta.“

Ondrej: „Je ich viac, hoci nikto z nich nie je úplne dokonalý. Teraz sa nachádzajú najmä v SDK a v SMK. Najviac si vážim tých, ktorí od začiatku, pevne a bez väčších zakolísaní a prešľapov stoja na strane demokracie. V zásade však rešpektujem i tých, ktorí síce zakopli, ale nezotrvali vo svojom omyle.“

Vedeli by ste sa samocharakterizovať?

Ondrej: „Vyhovuje mi termín liberálny konzervatívec.“

Juraj: „Snažím sa byť človekom. Som zástancom i obhajcom otvorenej občianskej spoločnosti. Nie som bezbrehý liberál, ale ani tvrdý konzervatívec. Nemyslím si, že štát sa má starať o všetko a o všetkých, ale že jeho úlohou je čo možno najmenej zasahovať do rozhodovania či života občanov v aktívnom veku a naopak zaujímať sa o tých, ktorí nemôžu, nevládzu - ale nie nechcú - postarať sa sami o seba.“

Aké hodnoty pokladáte v politike za najvýznamnejšie?

Ondrej: „Slobodu, zodpovednosť, toleranciu a prirodzený poriadok.“

Juraj: „Bude to znieť ako fráza, ale ľudské. Alebo nie, rozšírim to - ľudské a občianske. Výsledkom politiky má byť šťastie a blahobyt ľudí, a nie politikov. Ak myslíš politické hodnoty, tak potom politickú slobodu, t.j. stĺpy politickej demokracie - slobodu, samosprávu a vládu zákona.“

Vstupujete do politiky v záujme konkrétnej politickej strany. Neovplyvnilo to vaše písanie v poslednom období? Samoregulácia je dostatočne výstražným pojmom.

Juraj: „To by si mal v prvom rade vedieť ty, ktorý moje články zaraďuješ do novín. Samoreguláciu nepokladám za výstražný pojem, aspoň pre mňa znamená to, aby som kontroloval sám seba. Nie som stúpencom teórie menšieho zla, ale stúpencom toho, že zlo treba pomenovať vždy. A za samoreguláciu nepokladám ani posun v názore. Priznávam, že som sa v niektorých článkoch aj mýlil alebo zle odhadol situáciu, postupom času a vývojom vecí i spoločnosti hľadím na ne inak a dnes by som niektoré z nich formuloval iným spôsobom.“

Ondrej: „Výsledok môžu lepšie posúdiť čitatelia, ale snažil som sa byť kritický aj voči SDK. Vo viacerých článkoch som vyslovoval výhrady voči SDK i celej opozícii. Keď som však napríklad porovnával SDK a HZDS, nemohol som nestraniť SDK. Ale to súvisí s mojimi názormi, nie s mojou kandidatúrou.“

Chcete ako autori v novinách zostať?

Ondrej: „K 31. júlu zo SME odchádzam. Svoju kandidatúru totiž nechápem ako jednorazové gesto alebo náhodný pokus skúsiť šťastie v politike, ale ako vstup do politického života na dlhšiu dobu, teda ako vážne a zásadné životné rozhodnutie. Ak mi to redakcia SME umožní, budem svoje názory publikovať i naďalej, ale už nie ako jej redaktor.“

Juraj: „Zostávam v denníku po rozhovore so šéfredaktorom, ktorý našiel, myslím si, prijateľný kompromis, o ktorom sa čitatelia budú mať možnosť presvedčiť už v najbližších dňoch. Nechcem sa vyvarovať pochybností o mojej objektívnosti, pretože nechcem, aby takéto pochybnosti vôbec vznikli. Mojimi sudcami v tejto súvislosti boli, sú a budú v prvom rade čitatelia a šéfredaktor.“

Čo by ste chceli v politike dokázať a čomu sa venovať?

Juraj: „To je riadne škodoradostná otázka, ale dobre. Takže v takom prípade - chcel by som dokázať to, aby tak, ako si ma nazval dnes, špičkovým komentátorom, si ma nazval o nejaký čas špičkovým politikom. Nechcel by som opustiť moje doterajšie hlavné témy, o ktorých som písal, teda občiansku spoločnosť, ľudské práva a slobody, vládu zákona, dôležitosť otvorenej slušnej a férovej hry, nekabinetnej politiky… V takom prípade by som chcel dokázať presvedčiť ľudí, že Slovensko má všetky podmienky na to, aby bolo úspešnou a naozaj suverénnou krajinou v rámci medzinárodného spoločenstva, a nie outsiderom či suverénom iba na vlastnom území. A chcel by som sa postarať o to, aby čo najskôr stál most medzi Štúrovom a Ostrihomom.“

Ondrej: „Chcel by som prispieť k tomu, aby sa Slovensko dôsledne vysporiadalo s následkami mečiarizmu a aby povolebné zmeny neboli len polovičaté alebo dočasné. A chcel by som pomôcť aj tomu, aby sa demokratické sily od stredu napravo, ktoré dnes tvoria základ SDK, dokázali v budúcnosti presadiť lepšie ako doteraz.“

Je možné, že sa do NR SR nedostanete. Čo ďalej? Chcete sa vrátiť do novín?

Ondrej: „Nemám v úmysle vrátiť sa. Nerozhodovalo sa mi ľahko, ale keď som sa už rozhodol venovať sa politike, chcem to brať vážne a so všetkými dôsledkami, ktoré toto rozhodnutie prináša.“

Juraj: „Na to, aby som sa stal poslancom, potrebujem vôľu zakrúžkovať moje meno asi 30 tisíc voličov SMK alebo dobrú vôľu a účasť špičiek SMK vo vláde pri nezmenenom volebnom zákone, ktorý umožňuje, aby do parlamentu nastúpil náhradník, ktorého určí strana. Na to by málokto stavil, ale napriek tomu svoje rozhodnutie ani rozhodnutie SMK, ktorá ma pritúlila k sebe, neľutujem. Je totiž aj znakom otvárania sa strany založenej na etnických záujmoch. Snahou o vyzmizíkovanie účelovo používanej tzv. maďarskej karty. Prirodzene, nie je mi ľahostajné, ako ma budú po tomto prejavení môjho občianskeho postoja vnímať kolegovia, ale opakujem, viac mi záleží na hodnotení čitateľov a šéfredaktora. Neurobil som nič, čo by sa vymykalo mojim doteraz prezentovaným názorom. Konkurencia aj na novinárskom či publicistickom trhu je značná, a ak sa v nej nepresadím, nemám čo v médiách robiť a budem si musieť nájsť iné zamestnanie, ktoré mi umožní pokračovať v práci aspoň v niektorej z tém, ktoré som spomínal a ktoré nechcem opustiť. Myslím, že na tom nie je naozaj nič čudné.“

Držím vám palec.

Zhováral sa RÓBERT KOTIAN