Ak majú športoví žurnalisti možnosť spovedať majstra sveta v tej-ktorej disciplíne, iste si nenechajú ujsť príležitosť dozvedieť sa čosi o detstve šampióna, o jeho rodine, záľubách a podobne. Jednoducho využijú malú sondu do minulosti a aj v nej hľadajú možné zárodky budúcich úspechov športovca. V tomto smere mali novinári na stredajšej tlačovej besede v bratislavskej Iuvente s tohtoročným majstrom sveta v bikrose Martinom Fabianom až priveľmi zľahčenú úlohu. „Donútiť“ úspešného slovenského reprezentanta do spomienok na detstvo bolo hračkou. To je v prípade zlatého medailistu z austrálskeho Melbourne, kde pre našu krajinu tak úspešné MS v posledný víkend vyvrcholili, stále prítomnosťou. Dvanásťročný chlapec na detstvo predsa len ľahšie „spomína.“ „Mal som štyri roky. keď mi naši kúpili ťažkú eremixku, jazdili sme s kamarátmi po uliciach a strašne ma to bavilo. Neskôr, keď som už chodil do školy, prišla jedna teta aby sme sa prišli pozrieť do Iuventy, že je tam veľa krúžkov. Chcel som ísť na počítačový. Keď sme prechádzali okolo jednej vitríny, zbadali sme tam na fotke bikrosára s pohárom a nejaké diplomy. Tatino sa ma spýtal, že či to nechcem skúsiť, ja že nie, nie, nie, chcem ísť na počítače. Predsa ma len zobral za trénerom Milanom Krebsom, skúsili sme to, bavilo ma to. Začal som trénovať, hneď na prvých pretekoch som bol tretí, postupne to bolo lepšie a lepšie a zatiaľ to skončilo tak, že som sa stal majstrom sveta. Tým „postupne to bolo lepšie a lepšie“ má Martin na mysli množstvo úspechov na domácich šampionátoch, kde družstvo BMX Klub Iuventa a on ako jeho člen zožali nemálo vavrínov, úspechy v medzinárodných pohároch, samozrejme prvé reprezentačné ocenenia na šampionátoch starého kontinentu (trojnásobný majster Európy, naposledy zlato z nemeckého Schwedtu spred troch týždňov). A prirodzene, úspechy najväčšie. Po vlaňajšom striebre z majstrovstiev sveta v Kanade si priviezol od protinožcov kov najjagavejší, stal sa najlepším na svete. „V Austrálii je teraz zima, usporiadatelia pre obavy z počasia ‘dali‘ majstrovstvá do haly a keďže Martin doteraz v hale veľké preteky neabsolvoval, mali sme trocha obavy,“ zdôveril sa otec a tréner v jednej osobe Ivan Fabian. „Dráha mala dobrý profil, predsa len sme však zvyknutí na väčšie. Priestory boli stiesnené, takmer päťtisíc divákov vám priam dýchalo na chrbát. Martinovi som veril, klamal by som, keby som tvrdil, že sme s medailou nepočítali, ale po rozjazdách a štvrťfinále ma optimizmus opúšťal. Postup do finále nebol jednoduchý, o tom, že trať bola náročná svedčí aj skutočnosť, že skvele pripravení ďalší slovenskí reprezentanti (D. Poláková, A. Jankovič, M. Kopún a junior M. Krebs) skončili v semifinále, resp. v štvrťfinále. „Hneď v prvej rozjazde som spadol, v druhej som bol piaty a tretiu som vyhral. Išlo sa mi strašne ťažko, potom mi tatino upravil prevod. Štvrťfinále i semifinále síce ešte boli muky, ale bolo to lepšie. Vo finále sa mi štart veľmi nevydaril, našťastie som mal výhodnú prvú vnútornú dráhu. Dostal som sa do čela spolu s jedným Brazílčanom, v prvej ‘klopenke‘ som ho vytlačil, lebo už som mal maličký náskok. Ten som ešte zvýšil, nevšímal som si veľmi, čo sa deje za mnou, ale vraj tam bola poriadna mela. Do cieľa som išiel už na istotu, v pohode. Na otázku, či je austrálske zlato najväčším úspechom, Martin len pokrčil plecami. Keďže bikros ako disciplína nefiguruje na olympijských hrách, pravdepodobne si myslí, že áno. Na pomoc prichádza skúsenosť a tréner. Vraj rovnako veľkým (ak nie väčším) úspechom bude obhajoba titulu. Veru, tak akosi to býva…
TÓNO REVICKÝ
