Viac než tucet trnavských kostolov a kostolíkov patrí medzi najväčšie turistické atrakcie Malého Ríma, do jedného z nich sa však turisti určite nedostanú. Dôvodom nie je to, že kostolík z dlažobných kociek stojí na dvore rodinného domu jeho správcu Juraja Ruderera, ale jeho výška. Najmenší kostol na Slovensku spolu s vežičkou nemeria viac než 260 centimetrov, bez nej je dokonca ešte takmer o meter nižší a celková „zastavaná“ plocha zaberá hádam desať metrov štvorcových. „V tridsiatych rokoch odišiel môj dedko Jozef Horváth, kamenár a trnavský mestský dlaždič, inak veľmi pobožný človek, do Ríma na eucharistický kongres. Tu sa mu zapáčil Kostol sv. Františka, ktorého kópiu sa podľa fotografie rozhodol postaviť v záhrade svojho domu,“ zaspomínal si na starého otca Juraj Ruderer. Projekt vypracovala firma Pytel a Brauseweter, interiér poležiačky vymaľoval kostolný maliar Michalec, miniatúrne lavice zhotovil trnavský rezbár Štosek a dodnes funkčné zvony odliala popredná zvonolejárska firma Fischerovcov. Ojedinelý skvost, v ktorom nechýba ani oltár, chór so zábradlím či relikvie sv. Františka, bol dokončený až po vzniku prvého slovenského štátu a jeho výstavba stála vtedy úctyhodných desaťtisíc korún. „Kostolík chceli hneď po vojne odkúpiť a odviezť so sebou zatúlaní americkí vojaci, utajiť sa nám ho podarilo aj za socializmu, keď komunisti podobné stavby videli neradi,“ usmieva sa hrdý správca. „Len keby bolo zdravie a viac peňazí. Sme už dôchodcovia, sami už príliš nevládzeme, dcéra na všetko nestačí. Kostol má už šesťdesiat rokov, treba ho pravidelne maľovať, ochrániť proti červotoči. Na poriadnu rekonštrukciu by bolo treba aj päťdesiattisíc,“ posmutnie pani Mária, správcova manželka. Hoci bol kostolík dvakrát riadne vysvätený, koncom tridsiatych rokov dokonca biskupom Ambrózom Lazíkom, súčasní predstavitelia cirkvi o stavbu záujem údajne neprejavili.
IVAN MATEJÍČKA
