Naši telesne postihnutí občania, špeciálne pohybujúci sa pomocou vozíkov, vedia, že sa nedostanú do každej budovy. Cez leto k nám však prichádzajú aj telesne handicapovaní turisti zo západu, ktorí sú zvyknutí na väčšiu bezbariérovosť. Majú šancu pozrieť si výstavy v galériách či múzeách?
IVAN JANČÁR, riaditeľ Galérie mesta Bratislavy: „Mirbachov palác na Františkánskom námestí je bezbariérový, takže návštevníci sa aj na vozíčkoch dostanú do každej výstavnej miestnosti. Máme to tak upravené už asi päť rokov. Vozičkári však možno o tom ani nevedia, pretože ich sem nechodí veľa. V galérii v Pálffyho paláci sa návštevníci na vozíčkoch dostanú iba na prízemie. Výťah tam nie je a nedá sa ani postaviť.“
JÁN DANEK, poverený vedením ekonomicko-prevádzkového úseku Slovenskej národnej galérie: „Ak by sme chceli vybudovať zariadenia pre vozičkárov, potrebovali by sme dva milióny korún pre budovy v Bratislave - Vodné kasárne a prístavbu, Eszterházyho palác, milión korún by si vyžiadala úprava priestorov na Zvolenskom zámku. Doteraz sme však na tieto práce peniaze nedostali, a tak prepravu imobilných návštevníkov riešime pomocou nákladných výťahov so sprievodom dozorkyne. K expozíciám vo Vodných kasárňach sa môžu títo návštevníci dostať výťahom z vrátnice číslo 4. Pri vchode do Eszterházyho paláca z Námestia Ľ. Štúra je zvonček so symbolom vozičkára, k expozíciám sa dostanú rovnako pomocou výťahu a cez spojovaciu chodbu môžu prejsť aj do Vodných kasární.“
ERIKA MASNÁ, Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne: „Galéria sa otvárala v roku 1979 a vtedy sa neuvažovalo s takými úpravami. Do budovy vedú dva schodíky. Pokiaľ by sa tam dala nejaká plošinka a vozík by nebol veľmi široký, tak by do budovy mohli vojsť. Ale iba na prízemie, pretože bohužiaľ nedisponujeme technickým vybavením, aby sa dostali na poschodie k stálej expozícii. Teraz prebieha rekonštrukcia budovy, do ktorej sa má galéria premiestniť do roku 2001. Či sa tam uvažuje s bezbariérovým prístupom pre vozičkárov, by vám vedela povedať riaditeľka, ale je na dovolenke. Sú tam aj výťahy, takže sa tam asi ráta aj s takouto možnosťou.“
ANNA GOLÁŇOVÁ, kino Prameň, Trenčianske Teplice: „Áno, na vozíčku sa k nám dostanú perfektne. My na to musíme byť prispôsobení, keď k nám občas chodievajú na predstavenia aj zdravotne postihnutí. V sále máme širšiu uličku, znížili sme počet sedadiel v rade z 10 na 9. Tam môžu bez problémov sedieť. Ak by si chceli sadnúť na stoličku, máme jeden rad, ktorý je dostatočne priestranný. Na predstavenia ich púšťame bezplatne.“
PRISKA ŠTUBŇOVÁ, riaditeľka Galérie Jána Koniarka v Trnave: „V galérii v Kopplovom kaštieli slúži pre vozičkárov bezbariérový zadný vchod, ktorý na požiadanie radi otvoríme. Horšie je to už so vstupom do trnavskej synagógy, kde sa vozičkári dostanú len na prízemie, balkón zostáva pre nich nedostupný.“
MÁRIA ZAJÍČKOVÁ, zástupkyňa riaditeľa Záhorského múzea v Skalici: „Stála expozícia je už od roku 1905 v našom múzeu umiestnená na poschodí a pre vozičkárov je nedostupná. Prístupná je ale výstavná miestnosť na prízemí, kde sa expozícia obmieňa dvakrát mesačne. Rovnako dostupná je pre vozičkárov aj Pamätná izba J. M. Hurbana v Hlbokom, kde sú len dva schodíky, a Múzeum keramiky v Holíči. Nedostupnou ostáva i skalická rotunda.“
KLAUDIA MUNKOVÁ, Vlastivedné múzeum v Galante: „Expozície nášho múzea sú umiestnené na poschodí, a tým sa pre telesne postihnutých stávajú nedostupnými. V Šali a v Matúškove sú však prístupné Domčeky ľudového bývania a v Jelke a Tomášikove aspoň zvonku ojedinelé vodné mlyny.“
(jb, bel, rt, mat)
