í pri Michalskej bráne, ale v zapadnutej dedinke pod Tríbečom. Až do roku 1960 sme vôbec netušili, čo za pamiatku máme v Kostoľanoch pod Tríbečom. Hore nad dedinou síce stál malý, no neveľmi zaujímavý kostol a navyše bol v takom dezolátnom stave, že roku 1957 nariadil ONV v Nitre objekt uzavrieť. Na dverách sa objavilo upozornenie, že vstúpiť možno len na vlastnú zodpovednosť. Do opusteného kostola cez poškodenú strechu zatekalo, voda presakovala až do základov, v múroch sa objavili trhliny a začala sa prepadávať podlaha. Do nákladnej opravy sa nikomu veľmi nechcelo, pamiatkári a reštaurátori mali plné ruky práce s atraktívnejšími pamiatkami. Všeobecne sa totiž Kostol sv. Juraja považoval za neskorobarokovú architektúru 18. storočia a upozornenia, že je to zrejme objekt z 12. storočia, nebralo veľa ľudí vážne. Až kým v septembri 1960 Pavol Fodor nezistil v lodi a presbytériu kostola fresky, ktoré sú z hľadiska techniky maľby na našom území ojedinelé. Ich autor asi nadviazal priamo na tradície starobyzantského umenia. Potom sa zistilo, že už v zoborskej listine z roku 1113 sa spomína Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tríbečom. Musel teda vzniknúť ešte skôr. Kedy? V jedenástom storočí, desiatom a či ešte skôr? S istotou zatiaľ vieme len to, že bol vystavený pred spomínaným rokom 1113. Napriek prekvapujúcim novým faktom stál až do roku 1963 kostol „ladom,“ kým KNV povolil zbierku na opravu kostola. Po zozbieraní financií sa miestni obyvatelia na vlastnú päsť pustili do rekonštrukcie. Každý rok však mali na úradoch povolené a schválené - aj zbúranie starej žobráčne a postavenie prístavby, ktorou síce zväčšili svoj kostol, ale zároveň podstatne narušili jeho pôvodnú podobu. Roku 1964 Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody zastavil amatérsku obnovu kostola a poslal konečne do Kostolian odborníkov. Reštaurátori odstránili zo stien 18 vrstiev omietok, odkryli zvyšky fresiek, našli a obnovili pôvodné okná, archeológovia urobili výskum cintorína i podzemných priestorov kostola a kostolík bol zrekonštruovaný približne podľa pôvodnej predrománskej podoby. Nepekná prístavba však zostala. Kostoľanci mali zrazu celkom iný kostol a do jeho výzdoby nemuseli veľa investovať. Na stenách mali totiž najvzácnejšie stredoveké fresky vo vtedajšom Československu. Kostol sv. Juraja sa stal národnou kultúrnou pamiatkou. Napriek tomu sa v kostolíku trikrát týždenne konali bohoslužby, krstilo, ženilo, pochovávalo sa tu ako stáročia predtým. Až na jednu novinku: občas sa na fare v Ladiciach zastavili turisti. Pamiatkári svojho času riešili aj otázku, či bude naďalej kostol slúžiť svojmu pôvodnému účelu, alebo či z neho bude iba pamiatkový objekt. V tom druhom prípade by bolo možné zbúrať škaredú prístavbu, obnoviť pôvodnú podobu a možno aj zaručiť lepšiu ochranu fresiek. Lenže ak odnímeme Kostolu sv. Juraja jeho funkciu, zostane z neho síce vzácna, ale prázdna budova, do ktorej raz za dlhý čas zavíta návšteva. Kto sa však bude medzitým o kostol starať, udržovať ho? Teraz to svedomito robia veriaci občania Kostolian, a najskôr preto v Kostole sv. Juraja necítiť chlad dokonale zreštaurovaných, ale opustených pamiatok. Tu si do starobylej sväteničky veriaci namáčajú prsty presne tak ako pred osemsto či deväťsto rokmi, v románskej krstiteľnici dodnes krstia potomkov tých niekoľko desiatok či stoviek generácií ľudí spod Tríbeča.
EVA ČOBEJOVÁ
FOTO - archív
