Keď vojaci španielskych kráľov Izabely a Ferdinanda Aragónskych dobili v roku 1492 Granadu, poslednú baštu Maurov, utekali porazení Mauri na juh. Niekoľko míľ od Granady je vŕšok nazývaný Nárek Maurov. Povesť rozpráva, že jeden z utekajúcich maurských bojovníkov sa tu stretol so svojou matkou, hodil sa jej do náručia a usedavo plakal, vzlykal a nariekal. Keď toho bolo veľa aj na uznanlivú matku, povedala: „Keby si bol tak bojoval, ako teraz nariekaš, bol by si sa z Granady vrátil ako víťaz. Na túto povesť si spomínam často, keď počúvam naše náreky nad neporiadkom v našom štáte, ako ťažko a dlho sa to bude naprávať, či vôbec má zmysel preberať zodpovednosť za ďalší vývoj spoločnosti, keď nám k bremenu dedičstva komunizmu pribudlo bremeno mečiarizmu a s ním katastrofálny stav zdravotníctva, arogancia nových privatizérov a neschopnosť politikov odpolitizovať štátnu správu. Isteže u nás nie je veľa dôvodov na optimizmus. Nádej na lepšiu budúcnosť sa niekam vytratila, rastúcu ľahostajnosť prerušuje len nenávisť voči tomu, kto je v niečom iný, voči „zradcom a nepriateľom národa“, nenávisť, ktorú zasievajú najmä dediči komunizmu. Na druhej strane sa zasa volá po poste za zneužívanie moci. V jednej poviedke Karel Čapek píše o procese s niekoľkonásobným vrahom, na ktorý sa dostavil ako svedok sám Boh. Obžalovaný sa ho spýtal, prečo ho on nesúdi. Boh odpovedal: „Pretože všetko viem. Keby sudcovia všetko vedeli, ani oni by ťa nemohli súdiť. Keby všetko vedeli a všetkému rozumeli, až by ich srdce zabolelo. Sudca vie iba o tvojich zločinoch, ale ja viem o tebe všetko. A preto ťa nemôžem súdiť.“ Myslím, že by sme mali zanechať náreky podobné Maurovým vzlykom, a aj posúdenie viny za konkrétne priestupky a zločiny ponechať sudcom. Len tak dokážeme prinavrátiť našej spoločnosti nádej, ktorá nám pomôže vyčistiť Augiášov chliev vytvorený nehodnými správcami vecí verejných.

PAVOL STANO, Nový Smokovec