počul, pripomína brutálny koniec niekoľkomesačného zníženia tlaku komunistickej totality na slobodu občana a koniec pokusu pokračovať v budovaní socializmu s ľudskou tvárou. Po vpáde sovietskych vojsk, ktoré k nám vtrhli, aby zabránili občanom Československa žiť slobodnejšie, tankami a vojenskou technikou bránili socializmus do roku 1990. Nasledovalo upevnenie totalitných praktík, výmena kádrov na všetkých postoch, vnútrostranícke čistky, poučenie z krízového obdobia, pritvrdenie protináboženského boja a život v tvrdej totalite, ktorej odzvonili kľúčmi až v novembri 1989. Podľa viacerých bol pád nespravodlivého systému zázrakom, ktorý štyri desaťročia bol nútený budovať každý občan, bránili ho tanky, najmodernejšia vojenská technika, domáce i zahraničné vojsko, tisíce dobre platených funkcionárov, ktorí až komicky zvyšovali svoju ostražitosť každoročne pri augustovom výročí. Po štyridsiatich rokoch sa predsa len tento systém v našich krajinách rozpadol ako domček z karát. Máme dôvod na vďačnosť, ale i na ostražitosť pred každým, kto by sa pokúšal pripraviť nás o slobodné podmienky života . Dnes je možné sa nahlas zamýšľať, prečo obrodný proces z roku 1968 v Československu a všetky pokusy o nastolenie slobodných podmienok uprostred totality nemali dlhé trvanie, napriek podpore väčšiny obyvateľov, a prečo tí, ktorí sa so svojou demokratickou orientáciou neskrývali, boli šikanovaní, diskriminovaní, perzekvovaní, prenasledovaní a tvrdo trestaní. Bolo omylom veriť, že socializmus môže byť demokratický, že môže mať ľudskú tvár, že socializmus a demokracia sú zlučiteľné. V novembri 1989 sme odhalili vnútornú prázdnotu všetkých budovateľov a obrancov socializmu a odmietli tento neľudský systém, porazili sme ho prázdnymi rukami. Tak, ako dom postavený na piesku, rovnako sa zrúti každý, i ten najdokonalejší projekt, ktorý nebude mať pevné základy. Je naivné predpokladať demokratické podmienky v totalitnom systéme, pretože žiaden diktátor ich neznáša a bude sa všetkými prostriedkami brániť a potláčať každý prejav túžby po slobode, lebo sa cíti ohrozený. Žiaľ, aj dnes sú vo svete ľudia, ktorí si myslia, že je potrebná diktatúra, a sú ochotní sa na jej nastolení podieľať. Mnohí z tých, ktorí v takomto systéme žijú, si myslia, že bude lepšie, ak pôjdu diktátorskému režimu po ruke, že to bude jednoduchšie. Nie je im cudzia pretvárka. Presviedčajú iných i seba, že nie je potrebné byť dôsledným v zásadách, že je lepšie sa prispôsobiť podmienkam doby. Budovatelia „nových podmienok“ rúcajú overené, zabehnuté slobodné pravidlá chodu spoločnosti, len aby pre seba získali čím väčšie výhody. Začnú klamať seba a všetkých, pretože im to vynáša. Nie sú im cudzie udavačstvá, protekcie, krádeže, ubližovania, ani podvody, nevadí im, že mnohí sú vo väzniciach len pre svoj názor a tí, ktorí naozaj ohrozujú občanov, sú na slobode. Mnohí vstupujú do diktátorskej strany, aby si zabezpečili lepšie zamestnanie, väčší finančný prídel, vyššiu funkciu. Každý systém, ktorý sa pokúsi stavať na klamstve a nespravodlivosti, sa zrúti, i keby trval tisícročia, a prináša obrovské škody všetkým, ktorí sú v takýchto podmienkach nútení žiť.

Mgr. ĽUDOVÍT KOŠÍK, Skalica