m. Voda mi ich zabila. Naozaj tu už nemôžem zostať. Stratila som tu to najcennejšie, čo som kedy mala."
Oči Dezidera Lacku sú tiež zaplavené slzami. "Keď to prišlo, začal som ratovať deti a vnúčatá. Všetkých sa mi podarilo zachrániť, len jednu vnučku nie. Počul som iba, ako kričí, že ju berie voda." Muž, ktorý až doteraz dokázal navonok ovládať svoj smútok, sa náhle rozplače. "Všetko som stratil. Do toho domu sa už nikdy nevrátim, bojím sa," povie po chvíli a jeho meravý zrak je upretý k murovanému obydliu, jednému z tých, ktoré po pondelkovom živelnom prívale vody zostali stáť na svojom mieste.
Je streda, krátko po šiestej hodine ráno. Rómska osada v Jarovniciach, ktorou sa pred niekoľkými hodinami prehnal ničivý živel, je pokojná. Jej obyvatelia sú roztrúsení po okolí. Niektorí sedia pri ohníkoch a sušia si veci, ktoré zachránili, iní z domov vynášajú zariadenie a ďalší s lopatami odstraňujú nánosy blata. Dokonalý obraz skazy. Na miestach, kde ešte nedávno stáli drevené chatrče, dnes okrem blata a vyvrátených stromov nie je nič. Voda odniesla obydlia ako zápalkové škatuľky.
ČO SA NÁM TO STALO?
"Prišlo to odrazu," vraví Vojtech Popuša a pozýva do svojho domu, aby na vlastné oči ukázal, čo mu zostalo. V jednej z miestností je vyrúbaná diera do stropu. "Keď sa okolo začala valiť voda, zobral som sekeru, vyrúbal som dieru do povaly a ukryl som tam deti," vysvetľuje.
"Poďte sa pozrieť aj k nám," vyzývajú postupne takmer všetci obyvatelia osady, ktorí ešte majú strechu nad hlavou. Všade je však vidieť rovnaký obraz. Vytrhané okná, mokré steny, v izbách nánosy blata. "Keď sme požiadali obecný úrad o náhradné ubytovanie, povedali nám, že nám ho nemôžu dať, lebo strechu nad hlavou máme. To máme v tomto spať?" pýta sa Vojtech Popuša. Na odpoveď nečaká a pokračuje ďalej. "Namiesto toho, aby nám pomohli, nás ešte viac ničia." Strach a smútok sa v týchto ľuďoch mieša s nervozitou. Majú pocit, že im nikto nepomáha.
Na druhej strane osady stretávam ďalších Rómov. S lopatami odkrývajú vrstvu blata a hľadajú nezvestných, ktorých je ešte stále veľa. Pri brehu potoka, ktorý celú katastrofu spôsobil, stojí skupinka Rómov a upokojuje hystericky plačúcu ženu. "Voda jej vzala dve deti. Také pekné dievčatká to boli. Jedna mala rok a pol, druhá štyri roky. Stále ich nemôžu nájsť. Panebože, čo sa nám to stalo?" pýta sa okoloidúca babička.
Krátko po pol deviatej prichádzajú do osady záchranári. Štyri desiatky vojakov z útvaru v Humennom a kynológovia z Medzeva vytvárajú rojnicu a prečesávajú terén.
"Mám obavy, či pod touto vrstvou blata pes niečo nájde," hovorí Karol Schmer, psovod z Kynologickej záchrannej služby SR.
VIDEL SOM TU DUNAJ
Vodný živel nespôsobil škody iba v rómskej osade, ale aj v samotnej obci Jarovnice. Pár metrov za cestou vykopáva dôchodca spod blata zemiaky. "Chcem z úrody zachrániť aspoň to, čo sa ešte zachrániť dá." Dôchodca František Kovár mal záhradu a sad hneď vedľa riečky. "Tá riečka sa volá Malá Svinka, teraz sa k nám však zachovala ako ozajstná sviňa," vraví a vzápätí dodáva: "Viete, je dobré bývať pri vode, ale, ako vidíte, nie vždy. Takúto katastrofu tu nepamätáme, ani v kronikách sa nič podobné nespomína. Občas sa stalo, že sa riečka vyliala z koryta, ale nikdy to nebolo také hrozné ako teraz."
Z Jarovníc sa presúvam do šesť kilometrov vzdialených Uzovských Peklian. Horúčava je neznesiteľná. Po chvíli pri mne zastavuje sanitka a vodič sa ponúka, že ma zoberie. Cestou mi rozpráva o osudných pondelkových momentoch. "Mal som práve službu a bol som v Jarovniciach. Nikdy v živote na to nezabudnem. Videl som, ako cez Jarovnice tečie Dunaj. Bola to hrôza. Voda sa valila a brala všetko zaradom. Veď si len zoberte, že pri ihrisku odtrhla a odplavila most."
Sanitka sa v Uzovských Pekľanoch dostala iba pár metrov za tabuľu s názvom obce. Ďalej už cesta nie je. Na mieste, kadiaľ viedla, je dnes niekoľko desiatok metrov široké a niekoľko metrov hlboké koryto, ktorého stredom tečie kalná voda. Ľudia pred svojimi domami odpratávali všetko, čo zničila a priniesla veľká voda. "To je strašné, neviem odkiaľ mám začať," vraví žena, ktorá drží v ruke lopatu a bezradne pozerá okolo seba.
Cesta, ktorá viedla stredom obce, neexistuje. Vo vymletom koryte pracujú ťažké mechanizmy a upravujú tok riečky. Jediným dopravným prostriedkom, ktorý je schopný prejsť na horný koniec dediny, je obrnený transportér. Na ňom prepravujú ľudí, ale aj potraviny a nápoje. Ani vojenská technika však nedokáže zvládnuť všetko. Do neďalekého Renčišova, ktorý je od pondelka večera odrezaný od okolitého sveta, dá sa materiálna pomoc dopraviť iba vrtuľníkom.
Najväčší ruch je pred obecným úradom. Rovnako ako v Jarovniciach, aj tu majú ľudia pocit, že pomoc je nedostatočná. "Všetci pomáhajú iba Rómom v Jarovniciach, a my aby sme tu všetko zvládli sami," kričí žena v stredných rokoch. Komu adresuje túto výčitku, nevedno.
"S manželom sme sa už rozhodli. Zoberieme to, čo nám zostalo, a ideme odtiaľto preč. Iba prednedávnom sme dostavali dom. Tri roky nám to trvalo a stálo nás to všetky úspory. Teraz prišla voda a všetko je preč," hovorí predavačka v miestnom obchode. Vzápätí sa k nej pridáva druhá žena. "Ja nemám kam ísť. Voda zhodila dom nielen nám, ale aj rodičom. S mužom a dvoma deťmi sme zostali na ulici. Neviem, čo budem robiť."
* *
Apokalypsa, ktorá postihla v pondelok časť východného Slovenska, bude bolieť ešte veľmi dlho. Jedna búrka, krátky okamih, ktorý navždy zmenil osudy tisícov ľudí. Mnohí prišli o svojich blízkych, o majetok, o strechu nad hlavou. Netrvalo dlho a do postihnutých oblastí začala prúdiť pomoc zo všetkých kútov krajiny, ba aj zo zahraničia. Ľudia, ktorí katastrofu prežili na vlastnej koži, sú zatrpknutí. Spolupatričnosť a súdržnosť im však zostala.
TEXT A FOTO ANDREJ ŠIMONČIČ
