Najväčšia sláva hotela Carlton sa spája s časmi, keď život bratislavských bohémov a intelektuálov, tak ako v iných metropolách Európy, prebiehal z veľkej časti v kaviarňach. Začiatkom storočia bolo v Bratislave 27 veľkých kafehausov, ktorých štamgasti sa delili podľa profesií. Napríklad do Metropolky chodievali básnici, do Berlínky lekári. Slávni štamgasti boli pre kaviareň nepriamou reklamou, preto mali svoje privilégiá - priazeň majiteľa, vyhradené miesta, nápoje zdarma alebo na dlh. „V kaviarni sa sedávalo od rána do večera,“ spomína dnes 92-ročná Alžbeta Bánová, ktorá s manželom, sochárom Pavlom Bánom pravidelne navštevovala kaviareň hotela Carlton. „Istý čas som robila v kancelárii, potom som predávala značkové cigarety v Maďarskej reštaurácii. Inak mi manžel ako dáme nedovolil pracovať, hoci väčšinou sme nemali ani na čaj. V kaviarni nám naliali vodu a pri tej sme vysedávali celý deň. Pani Prügerová, manželka hoteliera, nám niekedy naložila aj sendviče, ale ja som mala najradšej zákusky. Tie mali v Carltone vynikajúce.“ V lete vraj bolo najlepšie na terase. Muži vyfajčili aj sto cigariet denne a debatovali o umení, filozofii. Ženy klebetili o spoločenskom živote a predovšetkým o móde. Hoci nebolo peňazí na jedlo, ku kaviarňovému životu patrila elegantná vizáž - decentné farebné ladenie, rukavičky, klobúk. „Aj na peknom mužovi ste najprv pozerali, či má vyleštené topánky,“ hovorí s figliarskym úsmevom pani Bánová. Medzi štamgastov Carltonu patrili známi sochári, ako Bártfay starší, Majerský a Pospíšil, autor sochy maďarského básnika Petőfiho (v blízkosti Au Café). Carlton mal aj „večných hostí“, ktorí si platili za hotelovú izbu ako za byt. Na štvrtom poschodí býval napríklad Štefánikov mladší brat Mirko. Istý čas tu býval hosťom chudobný novinár Jenő Fehér. „Keď bol na mizine, obišiel známych bankárov, od každého si požičal stovku. Potom kúpil na trhu husi a na izbe ich s kamarátmi piekli.“ Veľký rozruch vraj vyvolala v Carltone návšteva prezidenta Masaryka. „Zazrela som ho, ako schádza dolu schodmi. Mal úplne biele vlasy a zdravú červenú tvár. Hovorilo sa, že od kamilkového čaju, ktorý si dával na raňajky.“ Carlton neobišli ani veľké mená maďarskej kinematografie Ferenc Besenyei a Anna Tőkés, zastavili sa tu aj mnohí umelci z Viedne. Všetci hostia si navzájom rozumeli, veď v Bratislave - a v Carltone zvlášť - sa v tom čase bežne hovorilo troma jazykmi. LINDA SCHRANTZOVÁ