. Nakoniec, nemá sa čoho báť. Tento Romanov nemá nič, čo by mu ktosi mohol závidieť, nemá ani moc, ani rozprávkové bohatstvo. Nemá ani krv ruských mužíkov na svojich romanovovských rukách, ktorú zvykli niektorí vyčítať jeho významnému predkovi. Má však to, čo mnohým Rusom dnes chýba - znalosť histórie, vedomie súvislostí a priam geneticky zakódovanú tragickú skúsenosť. „Budem odpovedať na všetky otázky okrem politiky. Tou sa nezaoberám,“ zdvorilo vymedzil priestor novinárom na neokázalej tlačovej konferencii, na ktorú prišiel deň po pohrebe rodiny posledného ruského cára Mikuláša II. spolu so svojím mladším bratom, veľkokniežaťom Dmitrijom, predsedom nadácie na pomoc deťom a sociálne slabým Ruska. Združenie Dom Romanovovcov, ktorému Nikolaj Romanov predsedá, založila pred 25 rokmi ešte generácia jeho rodičov, aby zjednotila príbuzných roztratených po celom svete. Pri jeho zrode stálo osem kniežat a kňažien, ktorí prišli na svet ešte pred Mikulášovou popravou. „Rozhodujeme neformálne, demokraticky,“ usmieva sa potomok ruských monarchov. „Teraz sme naozaj jedna rodina.“ Nikolaj potom s dojatím opisuje svoje stretnutie s iným popredným Romanovovcom - 71-ročným Paulom Iľjinským, ktorý býval plukovníkom americkej námornej pechoty a dnes je starostom amerického Palm Beach: „Stáli sme spolu na letisku v Pulkove, keď tam priviezli pozostatky. V očiach sme mali slzy. Tisol mi ruku, div mi ju nerozdrvil.“

Ruštinou s ľahkým cudzím prízvukom - žije vo Francúzsku - knieža ochotne odpovedal na otázky týkajúce sa osudu ďalších členov rodu - Mikulášovho brata Michaila Alexandroviča, ktorý bol tiež zavraždený v roku 1918 a jeho telo sa nenašlo („To, že Mikuláš mu dal následníctvo, aby uchránil svojho syna Alexeja, bolo neštátne“). Historky o „lžicárovičoch“ a „lžiprinceznách“ - údajných zachránených cárskych deťoch Mikuláša, ktoré s úpornou vytrvalosťou prežívajú v Rusku i zahraničí už prakticky 80 rokov, berie so sarkastickým humorom. „Doma mám taký hrubý spis,“ ukazuje palcom a ukazovákom, „ svedectiev. Boli dve Oľgy - jedna žila v Nemecku a druhá v Nizze… Tá platila falošnými šekmi. Dve Tatiany - jedna v Bulharsku, vydala sa tam za dôstojníka. Druhú zachránil v Toboľsku Angličan - pracoval pre špionážnu službu. Prešla fantastickú cestu - z Japonska cez Vancouver až do Hamburgu. Mária je pochovaná v Ríme, tiež precestovala celú Európu. Anastázie boli dve. Alexejovia traja až štyria, v USA i Európe. Jeden z nich tvrdil, že je následníkom, hoci nemal hemofíliu ako cárovič Alexej. Tvrdil, že Mikuláš II. sa po smrti cárovnej Alexandry (obaja sa, samozrejme, zachránili) oženil v Poľsku a on sám je teda akýmsi Alexejom II.!“ Otec Nikolaja Romanova, veľkoknieža Peter Nikolajevič Romanov, sa zachránil spolu s ďalšími príbuznými útekom z Krymu do Európy ako 22-ročný. „Pýtal som sa historika, generála Volkogonova, ako to, že tí, ktorí boli internovaní na Kryme, sa zachránili. Dôvodom bola dezorganizácia, ten, kto ich strážil, zrejme nedostal príslušný rozkaz včas.“

Diplomatické knieža napokon pohovorilo aj o takých vzdialených veciach, ako je ruská realita. Na otázku, aký dojem naňho robí ruská armáda a jej terajší predstavitelia, povedal, že s tou cárskou majú spoločnú „vyderžku“, a ich vystupovanie je zhodné s dôstojníkmi škótskeho pluku, ktorému kedysi velil Mikuláš II. ako historicky prvý cudzí panovník. „Stáli ste v chráme blízko Jeľcina, videli ste jeho oči. Čo si myslíte, ľúbi Rusko?“ Odpovedá po chvíľke zamyslenia: „Zvolili ho, žil celý život v Rusku a ja som tu za posledné tri roky strávil len desať dní… Hovoril pravdivo, múdro, na tvári mu boli vidieť veľké pohnutie. Naozaj urobil, čo mal urobiť… Všetci urobili to, čo mali. Nebol to karneval, ako písali niektoré západné noviny, ktoré sa stále snažia uraziť Rusko,“ vrátil sa napokon k samotnému pohrebu. A názor Romanovovca na pochovanie múmie cárovho kata Lenina? Mauzóleum na Červenom námestí je preňho pomätníkom, pred ktorým sa odohral triumf armády po víťazstve nad fašistami. „Ničiť pamätníky je chyba. Na pochovanie Lenina nemám názor,“ odpovedá bez štipky emócií. „Nikto nie je zodpovedný za smrť Mikuláša II. Ale váha tejto udalosti bola vždy na našich pleciach. Teraz sa história uzavrela a už tú váhu nemusíme nosiť.“

BAŠA JAVŮRKOVÁ,

Sankt Peterburg