Pokiaľ sme vládali, držali sme dvere, aby sa nevovalila dovnútra. Potom sme utekali na poschodie a z okna sme sledovali to peklo. Modlili sme sa, aby nám neodplavilo dom… Bohužiaľ, nemáme ho poistený.“ Marián Novotný, sused oproti, len bezmocne stojí pred snehobielym barakom, na ktorom riečka Svinka zanechala neomylnú hnedastú stopu po včerajšom besnení. „Bol som v záhrade. Zrazu som začul hukot. Pozerám, že sa valí na nás obrovská vlna. Vyzeralo to, ako keď sa v katastrofickom filme pretrhne hrádza. Stihol som ešte auto pripútať lanom,“ ukazuje na novučké auto.
„Boli to sekundy, možno minúty. Vlna mala hádam päť-šesť metrov. Keď sme videli, čo sa deje, utekali sme ako o dušu. A voda stále za pätami. Len tak-tak sme stihli ujsť,“ s hrôzou v očiach spomína Anton Kollár. Anton Špirka z Kojatíc sa pripája: „Volali nám zo Svinej, že máme urýchlene vysťahovať starého Leška, lebo bude po ňom. Býva pri rieke. Veru. Keby sme meškali pár minút, veru, neviem…“ Podnikateľ Rudolf Mišenko, bývalý starosta obce, je nasrdený: „Od povodne uplynulo viac ako dvanásť hodín. A nikto nám neprišiel pomôcť!“ Vlastným traktorom s radlicou odhŕňa z cesty bahno, vlastnou motorovou pílou reže konáre mohutných stromov, ktoré ako steblá trávy vytrhal aj s koreňami vražedný prúd. V obecnej knižnici leží mŕtve dievča. „Pred vodou neujdeš. Našli sme ju tuto v záhrade. Vlna pred sebou tlačila nahé, dolámané, odraté mŕtve telá. Ratovali sme deti, ktoré ostali na tomto brehu. Prespali u mňa…“ slzy v ňom utopia ďalšie slová. Mŕtve dievča v knižnici je Rómka. Živel ju do Lažan dopravil pravdepodobne z Jarovníc.
V pondelok brali Rómovia z Jarovníc podpory. Bujaré veselie sa pred lejakom skrylo do chatrčí. „Môjmu bratovi zobralo syna. Jarko mal päť rokov. My sme vyliezli na strom. Tak sme sa zachránili. Jemu už nebolo pomoci. Jaj, Bože,“ obracia tvár k nebesiam Margita Kukuricová. Pripájajú sa ďalší a ďalší - Vilma a Viera Banderové sú nezvestné, ich „chyžu“ odniesol prúd. Nikto nevie, kde sú Červeňákovci - 35-ročná Elena, 19-ročná Lucia, 17-ročná Elena, 5-ročný Igor a 4-ročná Iveta. V Jarovniciach je okolo 46 nezvestných, väčšinou detí… Chlapci zo 73. vojenského záchranného pluku Civilnej obrany v Humennom sa holými rukami snažia odpratať mohutné nánosy konárov, bahna, častí chatrčí, ktoré povodeň doslova zmietla. Čo keď sú pod nimi ľudia? „Prečo sem nepošlú nejaké mechanizmy!? Prečo im nedajú nejaké píly?!“ - pýta sa dedko o paličke, ktorý sleduje ako sa vojaci mocujú s mohutným kmeňom vyvráteného stromu. Zrazu sa obyvatelia osady ako na povel ozlomkrk pustia k neďalekému zdravotnému stredisku. „Je tam človek,“ kričia. Policajti zo Sabinova majú čo robiť, aby pribrzdili dav. Kým sa vojaci snažia uvoľniť bezvládne telo, Rómovia mĺkvo postávajú. Inokedy tvrdé pohľady sú zrazu plné obáv. Čo keď práve ten je ich? Z bahna trčí ruka s prsteňom. Postupne sa objavuje polonahé telo. Vojaci odhrabávajú konáre poprepletané trsmi obilia z okolitých polí, aby mohli nebohého vytiahnuť. Prehodia cez telo biele prestieradlo. Rómske dievča povie, že je to jej príbuzný. Spoznalo ho podľa tenisiek…
V pondelok podvečer zažili peklo aj obyvatelia Uzovských Peklian. „Z okna som videla, že Maňa Balážová stojí vo dverách domu. Kričala som, aby utekala. Nestihla. Voda ju strhla,“ vystrašene hovorí zhrbená starenka. „Prežila som už kadečo, kadejakú pohromu, ale na také čudo, veru nepamätám.“ Vodný živel v obci vážne poškodil okolo pätnásť rodinných domov, neobišiel však ani jednu pivnicu, ani jednu záhradku, odplavil cestu, pováľal stĺpy elektrického vedenia, zniesol z okolitých svahov lavíny mohutných kameňov a hliny. Antonovi Timkovi zobral polovicu baraku, Cecílii Petrovej celý. Nad obcou z času na čas zahrmí helikoptéra smerujúca do Renčišova, ktorý je úplne odrezaný od sveta. Prednosta Krajského úradu v Prešove Peter Chudík si vymieňa tenisky za gumáky. „Idú sa stavať stany, zabezpečujeme pitnú vodu, potraviny. Tichý Potok bol oproti tomuto selanka. Hotová katastrofa. Ale keby ste to videli z helikoptéry…“ Hladina Svinky od včerajška klesla o dobré štyri metre. Dravý prúd sa však naďalej nevprace do kože, nahlodáva brehy, centimeter po centimetri sa prehryzáva k domu Alžbety Kollárovej. „Pre boha živého, prečo nám nikto nepomôže!? Kde je armáda, kde je štát, keď ho ľudia potrebujú?“ Syn Ľubo odnáša z domu čo sa len dá. Na opačnom brehu sa s rachotom zrútila ďalšia časť polozbúraného domu. Ešteže nezasiahla chlapca, ktorý odťahuje naplavené kmene stromov. V dome číslo 33 je ešte stále zaplavená pivnica. „Je tam, chudina, určite tam ostala. Ale nevieme sa k nej dostať, kým neprinesú čerpadlo.“ Susedia hovoria o telesne postihnutej 37-ročnej Silvii Feckovej… Dole rozvodnenou Svinkou sa pomaly spúšťa transportér civilnej ochrany. „Boli sme sa pozrieť v Renčišove, či tam nie sú zranení, či im netreba pomôcť. Je tam jeden mŕtvy,“ hovorí major Ondrej Vaško. Na korbe transportéra sedí mladá rodinka - Peter Bača s manželkou Ivetou a trojročnou Julkou. „Boli sme u našich na víkend. Pricestovali sme autobusom, ale späť sme sa už nedostali. Len byť čím skôr doma,“ hovorí Iveta a k hrudi si túli vystrašené dievčatko.
MIKULÁŠ JESENSKÝ
