Eva Sabová, narodená 29. júna 1979 v Šali, v znamení Raka, vysoká 182 cm, hmotnosť 65 kg. Od desiatich rokov pod vedením mamy začala hrávať basketbal v Seredi, kde v doraste získala s družstvom 3. miesto v slovenskej súťaži. V poslednom ročníku gymnázia prestúpila do Bratislavy, kde hrávala za Slovan, ktorý skončil v lige na 3. mieste. Juniorská reprezentantka Slovenska získala striebro na ME v Žiline a bronz na MS v Natale v Brazílii. Po maturite v Seredi úspešne absolvovala prijímacie pohovory na UK z agličtiny a matematiky a na základe týchto výsledkov dostala športové štipendium na univerzite v Canyone v Texase, kde hrá za univerzitný tím Lady Buffs v II. divízii americkej vysokoškolskej súťaže NCAA. Študentka 2. ročníka odboru fyzikálny terapeut.* Spomínate si na vaše basketbalové začiatky?
„Od malička som s ním žila, azda aj preto, lebo mama pod dievčenským menom Králiková hrávala za Slovan Bratislava. Mama mi dala prvé rady a povzbudenie, bola prvou trénerkou. Iným športom som sa nevenovala, z mimošportových aktivít ma bavil ešte tanec.“
Čím je pre vás basketbal príťažlivý?
„Je to úžasne kreatívny šport, kolektívna hra s neustálym pohybom. Ale aj tvrdý šport, taký ja obľubujem, páči sa mi.“
Mali ste, alebo máte v basketbale nejaký vzor?
„Michael Jordan. Bol, je a bude.“
Ak si zaspomínate na vaše úspešné juniorské časy, kde sú teraz vtedajšie vaše spoluhráčky?
„Frniaková hráva v Ružomberku, Hostýnová za Istrobanku Bratislava, oporami vtedy boli Sylvia Janoštinová a Kováčová, dnešné reprezentantky.“
Komu ste najviac vďačili za napredovanie pod košmi?
„Najskôr mame, ktorá mi dala základy. Potom to bol v Slovane Maroš Guzikiewicz a v reprezentácii Maroš Matyáš.“
Po maturite ste sa vybrali mladučká do USA. Ako k tomuto študijno - športovému prestupu vôbec prišlo?
„Predovšetkým som strašne túžila ísť preč odtiaľto a do Ameriky. Študovať i hrať. Skontaktovala som sa s basketbalovým skautom Jánom Lokajom a on mňa s trénerom Bobom Schneiderom, ktorý mi poslal prospekty školy, program, podmienky. Nakázal mi, aby som sa ozvala po skúškach. Keď som mu oznámila výsledok, počet bodov, povedal, že to stačí a môžem prísť. A tak som odletela do Ameriky.“
Na pohľad jednoduché. Čo všetko priniesol výsledok vašich úspešných prijímacích pohovorov?
„Stala som sa študentkou univerzity, hráčkou tímu. Platia za mňa školné, internát a stravu. Vreckové si hradím zo svojho, teda siaham do vrecka mamy a otca, je to okolo 150 dolárov mesačne.“
Ako sa vydaril vám a družstvu súťažný ročník?
„Spomedzi pätnástich tímov II. americkej divízie NCAA v rámci Texasu sme skončili na 8. mieste, čím sme sa kvalifikovali do play off. Tam sme ale v prvom kole vypadli, medzi štyri tímy sme sa nedostali. Ja som mala výsledný priemer 18 minút na zápas, desať bodov, tri doskoky, tri asistencie a dva zisky lôpt pod košom na zápas, s čím bol tréner spokojný. Hrala som väčšinou na krídle, ale aj ako podkošová hráčka.“
Ako sa k vám spoluhráčky a súperky ako k cudzinke správali?
„Treba povedať, že v širokom okolí som jediná cudzinka vôbec, v športovom tíme i v škole. Univerzita Canyon sa nachádza asi šesť hodín cesty autom od Dallasu. Spočiatku som si aj poplakala za mamou, rodinou, ale po dvoch - troch mesiacoch som si zvykla. Veď som sem chcela ísť ja sama! Spoluhráčky mi pomáhali adaptovať sa, spriatelili sme sa pomerne rýchlo. Bývam na izbe s kolegyňou, tá je z Nového Mexika, dobre si rozumieme. Súperky pre zmenu majú zo mňa niekedy strach, lebo ak sa pod košom niekedy ide naostro, tak ja tam nikdy nechýbam.“
Aký je rozdiel medzi basketbalom napríklad v Slovane, v slovenskej lige a reprezentácii a v Európe vôbec a v Amerike?
„Európa hrá klasický basketbal, v Amerike sa hrá agresívnejšie, aj v našej amatérskej súťaži. Tamojší basketbal je viac silový. A Američania v ňom vôbec, muži či ženy, sú v rozhodujúcich momentoch sebeckejší. Keď ide o úspech, hľadí sa viac na vlastný imidž. Na tieto nové podmienky a fakty som si zvykla asi po troch mesiacoch.“
Ako dokážete zladiť športové povinnosti so štúdiom?
„Nemáme žiadne výhody toho druhu, že by som sa vyhovorila na basketbal v škole a opačne. Ak napríklad niektorá chýba v škole a tréner sa to hneď dozvie, potom dostane zabrať navyše v príprave. Nedá sa ale vyhovoriť, že nemôžem napríklad prísť na tréning či na zápas, lebo sa pripravujem na dôležitú skúšku. Každý druhý deň sme celé družstvo pod dohľadom trénera na poldruha hodiny v knižnici, kde sa povinne, spoločne učíme. Tréner aj pravidelne kontroluje náš prospech. Ak sa chce niekto udržať v družstve a mať výhody vo forme bezplatného štúdia, zaplateného internátu a stravy, nesmie v známkovaní klesnúť pod dvojku podľa amerického hodnotenia. Ja som mala štvorku, čo je tzv. áčko, takže som ročník úspešne zvládla.“
Čím je pre vás ešte zaujímavý pobyt v Amerike?
„Na všeličo človek postupne príde. Napríklad na ihrisko, či pri tréningu, alebo v zápase, sa nesmú prenášať osobné spory medzi hráčkami. Tam sme jeden kolektív a ak sa niektoré v súkromí poharkajú, musia si to vysvetliť inokedy, iným spôsobom a nie tak, aby osobnou nevraživosťou oslabovali tím. V týždni trénujeme šesťkrát od jednej do štvrtej popoludní, zápas je potom pre nás akýmsi vrcholom, vychutnaním si pohybu, ale aj oddychom od namáhavej tréningovej driny.“
Je o vás a vaše družstvo záujem v novinách, rozhlase a v televízii?
„Na vysokých školách je basketbal športom číslo jeden, potom nasleduje golf, tenis, plávanie. Pokiaľ ide o záujem a priestor v masovokomunikačných prostriedkoch, tak po basketbale je v strede pozornosti americký futbal. Ja osobne som bola už aj v niektorých šotoch v televízii, v novinách sa píše o našej súťaži, máme aj študentské noviny, ktoré sa našej súťaži venujú podrobnejšie. Hrávame II. divíziu, čo znamená, že ide o univerzity, ktoré majú do 6 000 študentov. Z našich stretnutí sú šoty, zo zápasov I. divízie celé prenosy, alebo záznamy. Na zápasy cestujeme mikrobusom, iba za jedným tímom, ktorý je dve hodiny autom za Dallasom, sme leteli lietadlom a z Dallasu sme pokračovali mikrobusom.“
Zvykli ste si na tamojšiu stravu, nemáte už po krk hamburgerov?
„Naša študentská strava je veľmi pestrá, mexická, mne osobne chutí, zvykla som si. Navyše je k dispozícii veľa šalátov. Po zápasoch na ihriskách súperiek je spoločné posedenie, takzvaná pizza - párty, ktorú hradí usporiadajúci oddiel. My sa tak isto po odvete postaráme o súperky. Tam sa potom stretneme niekedy aj s hamburgermi.“
Ako ste udržiavali spojenie s domovom?
„Telefonicky a Internetom, s mamou aj otcom, ale aj s bratom, ktorý študuje medicínu vo Viedni. Internet máme kedykoľvek k dispozícii. Inak som odišla z domu 29. augusta 1997 a vrátila som sa 15. mája 1998. Teraz by som mala ísť 1. septembra, súťaž sa nám začína 15. októbra.“
Ako tak sledujem, vy ste tuším celá rodina lekárska?
„Áno, mama je zubárka, otec je špecialista na krčné, ušné a nosné choroby, brat a ja ešte špecializáciu nemáme…“
Nie je pre vás americký život príliš drsný, nechýbajú vám domáce vzťahy, kamaráti?
„Už nie, zvykla som si, lebo som takto chcela žiť. Vždy ma lákalo ísť do Ameriky. Ešte pred odchodom na štúdiá som tam bola dva razy, za bratrancom v Pittsburghu. Cítim, že v Amerike je väčšia sloboda ako u nás, aspoň ja to môžem potvrdiť, ľudia sú k sebe prívetivejší, ochotnejší, ale… Ak ide do tuhého a o vlastné záujmy, o vlastný imidž, „hrá“ každý sám za seba. Priateľ vtedy nepozná priateľa. Ide sa na férovku.“
Okrem študijných povinností, dobrých výsledkov, na čo si musí dávať pozor vysokoškolská basketbalistka?
„Počas sezóny nesmieme piť, fajčiť a ponocovať, chodiť na párty. Večierka je o 23.00 h. Tréner môže kedykoľvek telefonicky aj osobne skontrolovať, či sme na izbe.“
Čo z atrakcií v Amerike ste stihli navštíviť?
„V podstate nič, pohybujem sa v kolotoči škola - basketbal. Iba cez Vianoce sme hrali na turnaji na Havajských ostrovoch a to bola trochu atrakcia, osvieženie. Inak ja žijem v „horúcom“ Texase, ale v takej oblasti, kde máme všetky štyri ročné obdobia, ako u nás, so snehom, vetrami aj dažďom.“
Čím si vypĺňate voľný čas?
„V internáte máme kino, ak je čas, dá sa vybrať dobrý film. Potom je tu televízia, surfovanie na Internete, vo voľnom čase sa zabávame hraním bejzbolu, softbalu a amerického futbalu. Baby proti babám. Je to niekedy veľmi zaujímavé.“
V novej sezóne skončí vaše družstvo lepšie?
„Neviem a momentálne ešte ani neviem, či sa do neho vrátim. Láka ma totiž prestup do kvalitnejšieho tímu na Floridu, ale musím si to zvážiť. Ak však študentka - hráčka prestupuje z jednej univerzity na druhú, z jednej súťaže do inej, tak rok môže iba trénovať a nesmie hrať súťažné zápasy. To by ma čakalo, ak by som sa rozhodla odísť. Potom ešte dva roky vysokoškolského amatérskeho basketbalu. Vydržím rok bez zápasov? Zatiaľ neviem. Inak vysokoškolák môže hrať súťaž iba štyri roky, bez ohľadu na to, koľko študuje. Ja budem po štyroch rokoch bakalár, mohla by som sa zamestnať v nemocnici ako masérka, terapeutka, alebo ešte dva roky študovať a urobiť si doktorát. To už by som si musela hradiť sama a basketbal napríklad hrávať profesionálne, ak by som na to výkonnostne mala.“
Vyzeráte, že ste dostatočne samostatná a nič vás len tak ľahko nerozhádže. Máte nejaké motto, ktorým sa riadite, keď treba?
„Mám jedno motto, ktoré si neustále pripomínam. Live is short, play hart - Život je krátky, hraj tvrdo.“
JÁN MIKULA ml.
FOTO - JOZEF MÝTNY a archív hráčky
