„Najskôr sa začali chvieť domy, potom počuli dunenie pripomínajúce zvuk pristávajúceho lietadla. Potom nasledovali tri mohutné vlny - a tie zmietli do mora všetko. Mužov, ženy i deti, palmy, bambusové domy a chatrče z vlnitého plechu. Všetko to trvalo len niekoľko minút: potom vlny opadli rovnako rýchlo, ako prišli a more bolo odvtedy pokojné. Vyzerá to ako čosi neskutočné: keď človek vidí všetku tú skazu a zmar, nutne sa pýta, kedy sa to vlastne všetko stalo? Odohralo sa to všetko počas niekoľkých minút,“ hovorí riaditeľ kresťanskej misie na Papui-Novej Guinei Murray Green. Keď Green navštívil nasledujúci deň postihnutú oblasť a hľadal tých, ktorí prežili, povedali mu dedinčania z jednej osady, že videli, ako jedna z troch vĺn spláchla jeho kamaráta. Green sa preto rozhodol nájsť pod záplavou piesku aspoň priateľovo mŕtve telo. „Ale keď som išiel smerom, ktorým vlna kamaráta údajne odniesla, stretol som ho na ceste živého a ako-tak zdravého. Strávil noc zasypaný pieskom a troskami, prehltol veľa slanej vody a piesku, ale nakoniec sa mu podarilo vyhrabať sa,“ hovorí Green vďačne. „Takých ako on bude ešte veľa,“ hovorí s nádejou v hlase. Omnoho viac však bude tých, ktorí neprežili. Napríklad osada Arop, ktorá mala 1800 obyvateľov a po ktorej neostala doslova ani stopa. Ľudia, ich domy, nádrže na vodu - to všetko pohltila lagúna. „Viete si predstaviť, aké to bolo? Tma, ľudia sedeli doma, a naraz im voda zhodí domček priamo nad hlavou a odnesie ich i s ním do mora. Veľa malých detí nemalo takto ani najmenšiu nádej na záchranu,“ vzdychá otec Austen z misie.

„Aj keby to nebolo tak náhle, nemali by ani kam utiecť, pretože na jednej strane výbežka bolo more a na druhej lagúna,“ dodáva sestra Francoise. Deti, batoľatá a starí ľudia najčastejšie ležali medzi asi šiestimi stovkami mŕtvych, ktorých sa podarilo zatiaľ pozbierať. Školy v okolitých dedinách počas najbližších rokov osirejú: nebude mať kto do nich chodiť. Zatiaľ čo sa však obmedzené kapacity záchranárov sústreďujú na tých, ktorí katastrofu prežili, pláže ostrova sú posiate telami, ktoré sa v tropickom teple rýchlo rozkladajú. „Začínajú ich žrať psi, a to je naozaj hrozné,“ hovorí sestra Francoise. Obrovské oceánske vlny tsunani sú ako hory rútiace sa závratnou rýchlosťou na pobrežie a strhávajú všetko, čo im stojí v ceste. Najčastejšie vyčíňali v Japonsku. „Prístavné vlny“ tsunami (správne cunami zo slov „cu“ = prístav a „nami“ = vlna) vznikajú uprostred oceána najčastejšie zemetrasnými pohybmi morského dna. Uprostred oceána dosahujú výšku len asi troch metrov a väčšinou nepredstavujú žiadne väčšie nebezpečenstvo. Pri pobreží ale výška vlny vzrastie až na 40 metrov, pričom jej rýchlosť niekedy dosahuje až 720 kilometrov za hodinu. Dĺžka tsunami pritom dosahuje až stovky kilometrov.

(ČTK)