Veronika Bromová svojimi fotografiami a objektmi kdekoho provokuje. Niekoho priťahujú, iných doslova znechucujú. Možno je to tým, že jej diela sú veľmi odvážne, ale zároveň sa ťažko zaraďujú do štýlových škatuliek. V poslednom čase sa predstavila na viacerých samostatných i kolektívnych výstavách s medzinárodnou účasťou, kde sa nestratila. Naopak, mnohí odborníci ju zaraďujú medzi osobnosti mladej českej výtvarnej scény. Samotná Veronika Bromová má však ďaleko od obrazov, ktoré vytvára. Subtílna postava, nežná tvár s iskrivými očami má nádych až éterickej atmosféry. Kultivovane a s rozhľadom hovorí o zobrazených fotografiách, pri ktorých sa niekomu môže zdať, že zachádzajú až na hranice morbídnosti. Pri interpretácii svojich obrazov však nikdy nezabudne zdôrazniť bezhraničnú moc fantázie, ktorá z človeka vyplavuje rôzne nánosy.
Mnohí ľudia sú z vašich fotografií zmätení. Ako by ste ich vlastne nazvali?
„Ja ich nazývam nemaľované obrazy alebo aj koláže, ktoré vytváram prostredníctvom počítača. Na prvý pohľad pôsobia realisticky a vyzerajú, ako keby niekto stlačil spúšť fotoaparátu. Pritom však ide o ilúziu. Možno, že práve toto ľudí dráždi.“
V jednom rozhovore ste spomenuli, že práve touto technikou ste výnimočná. Zdá sa mi však, že počítačové manipulovanie s fotografiou je v súčasnosti dosť využívané…
„Podobná metóda sa využíva v reklame, ale tam nie je výsledným produktom fotografia, ale napríklad billboard alebo reklama v časopise.“
Vy pre reklamu nerobíte?
„Aj keď ma o to občas žiadajú, tak väčšinou tieto objednávky odmietam, lebo s nimi nesúhlasím. Je pritom príliš veľa art-directorov a rôznych produkčných, ktorí moju prácu neustále pripomienkujú. To neustále vysvetľovanie mojej koncepcie ma nekonečne otravuje.“
Na tohtoročnej medzinárodnej výstave s názvom Anjel, anjel v pražskej Galérii Rudolfinum ste predstavili fotografiu z cyklu Bytosti, na ktorej sú zmnožené deti. Zaujíma vás téma klonovania?
„Po sériách mojej netere som sa pokúsila o bytosti, z ktorých by nebolo jasné, odkiaľ sa vzali. Či sú to mimozemšťania, alebo výsledky nejakých pokusov, ktoré sa vymkli z rúk. Vychádzala som z mýtov, preto sa môže niekomu zdať, že ide o démonov.“
Ide o mýty, ktoré vychádzajú z vašich snov?
„Pripúšťam, že sny sú moje prvotné impulzy. Komunikujem obrazom. Dostanem nejaký nápad a potom ho realizujem. Snažím sa doňho dostať atmosféru medzi reálnym a fantazijným. Idem až po hranu, za ktorou už nevieme, či ide o fantáziu alebo o vedu.“
Myslíte na fotografie z cyklu Pohľady?
„Hovorím o bizarných Bytostiach vytvorených počítačom, pri ktorých som skúšala, kam až siaha moja fantázia. Je to zároveň akýsi sci-fi film, rozprávka, ale i zábavný park. Chcela som vytvoriť rozprávku pre dospelých, atmosféru plnú tajomstva, pocit očakávania, hru na to, že niečo podobné možno existuje.“
Ako ste sa cítili na hraniciach svojej fantázie?
„Myslím si, že sa pod nánosmi nových informácií stále vyvíja. Nakoniec aj fantázia je viazaná na konkrétne veci, ktoré sme zažili na tomto svete. Nemôžeme celkom myslieť na niečo nadpozemské.“
Aj keď ľudia, ktorí prešli napríklad drogovou skúsenosťou, často hovoria o vesmírnych priestoroch…
„Túto cestu som neskúšala, pretože mám z nej strach. Skúsila som si zafajčiť marihuanu, ale ináč nič tvrdšie. Skôr by som potrebovala drogu, ktorá by ma vrátila do reality. Cítim sa niekedy tak mimo, že nepotrebujem nikam unikať.“
Vaše veci však niekedy hovoria o dosť tvrdej realite.
„Myslím na moju osobnú životnú realitu, pretože som niekedy veľmi nepraktická. Vznášam sa v oblakoch…“
Často ste sama sebe modelom, čo ste raz definovali ako formu sebapoznania. Je to presné?
„Zaujíma ma ľudské telo a jeho prostredníctvom nachádzam spomenuté hranice. Po nájdení však hranicu rada búram, prenikám niekam ďalej, kam iní už nejdú…“
Čo ste počas štúdia sebapoznania zistili?
„Fotografie odzrkadľujú rôzne životné situácie. Uznávam, že sú trochu exotické, ba až expresívne vo svojom výraze. Pozícia pred objektívom ma doslova núti robiť rôzne grimasy. Je to akési moje performance.“
Snažíte sa na týchto „autoportrétoch“ vytvoriť váš obraz, akou ste v skutočnosti, alebo je to ilúzia o vás?
„Stále neviem, kto som. Fotografie zobrazujú situácie, keď nie som si sama sebou istá. Ostatne, človek celý život hľadá, kto vlastne je.“
Niektoré situácie ako keby boli vyplavené z temných hlbín ľudskej duše. Niečo na spôsob režiséra Davida Lyncha.
„Jeho filmy ma zaujímajú. Tiež sa neustále usiluje o psychologické prenikanie do temných stránok ľudskej duše. Avšak jeho posledný film Lost Highway vo mne zanechal veľmi tmavú stopu. Na druhej strane, v Lynchových filmoch cítiť aj čierny humor a ironické nadľahčenie.“
Myslím, že aj vám sú tieto veci vlastné.
„Bola by som rada, keby ľudia videli v mojich veciach aj humor. Nechcem, aby môj pohľad bol len racionálny, aby sa moje veci brali smrteľne vážne.“
Vy však nie ste čistá fotografka. Inou výtvarnou polohou sú inštalácie, kde fotografiu často aplikujete…
„Fotografia pre mňa znamená prirodzené vyjadrovanie. Je to pre mňa najjednoduchšia reč. Jedného dňa mi však prestala stačiť fotografia ako obraz, chcela som ho dostať do priestoru. Fotografiu som študovala už na strednej škole, kde sme robili všetko možné. Silným momentom toho obdobia bolo, že som robila modelku Janovi Saudkovi.“
Výsledkom bola slávna fotografia Sestřičky?
„Bolo ich viac, ale fotografia Sestřičky, na ktorej sa objímame s mojou sestrou Valériou, je azda najznámejšia. V tom čase, teda za boľševika, bolo všetko šedé a Saudek priniesol do tejto šede môjho života trochu uvoľnenia. Už vtedy bol silnou osobnosťou. Jazdil v luxusnom aute, mal vilu, vynikajúce aparáty, katalógy iných slávnych umelcov, mal ironické komentáre o ľuďoch žijúcich v socializme - jednoducho, bolo to s ním celkom zábavné.“
Ako dlho ste s ním spolupracovali?
„Od mojich 15 rokov. Po revolúcii spolupráca voľne prestala.“
Odborná kritika vás zaraďuje medzi výrazné osobnosti mladej výtvarnej scény v Čechách. Ako vnímate svoju slávu?
„Je to príjemné počúvať a dúfam, že takých názorov bude čoraz viac.“
Sú vaše fotografie určené aj na predaj?
„Moje fotografie zatiaľ kúpila len Galéria hlavného mesta Prahy z minuloročnej samostatnej výstavy v Staromestskej radnici. Je to zatiaľ skôr výnimočná záležitosť.“
V Galérii Rudolfinum má v týchto dňoch výstavu slávna americká fotografka Cindy Shermanová. Zdá sa, že niektoré jej fotografie sa vás inšpirujúco dotkli.
„Je to možné. Inšpiruje ma jej spôsob snímania ľudí a sveta. Keď som s ňou bola na pražskej vernisáži osobne, tak som skoro dostala infarkt. Myslím si však, že je temnejšia ako ja.“
Jej tvorba sa často zaraďuje k feministickému umeniu. Je to aj váš prípad?
„Nerobím to zámerne, ale feministická príchuť tam určite je. Neberiem to však ako rodovú záležitosť. Nakoniec, aj muži môžu byť feministi. Môj priateľ je Kanaďan a v jeho vlasti dávajú dievčatám a chlapcom rovnakú šancu. U mňa osobne ide o uvedomenie silného vzťahu k žene. Rozhodne však nie som militantnou feministkou.“
Cítila ste niekedy ako výtvarníčka znevýhodnenie?
„Nikdy. Je však fakt, že istý feminizmus vo mne je, lebo ma hnevá, keď muži zneužívajú ženy. Napríklad, keď chlap prevádzkuje verejný dom. Veď vždy tam bola vedúcou staršia žena, ktorá touto skúsenosťou prešla, a preto má na to morálne právo. Dnešní prevádzkari v Prahe verbujú Ukrajinky s viacerými deťmi, ktoré nemajú čo jesť a nemajú kam ísť. V tomto smere som militantná.“
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
