V tieto bezstarostné, oddychové a lážo-plážové dni ma ohromilo a ochromilo poznanie. Ako je nás Slovákov málo! Ja viem, v autobusovej tlačenici máte pocit, že nás je až priveľa! Alebo na pláži, kde leží telo na tele (nie doslovne, božechráň!) Ale nás Slovákov je naozaj málo. Malo by nás byť aspoň dvakrát toľko. Najviac sa tento nedostatok prejavuje v čase dovoleniek. Čas dovoleniek je na Slovensku hotová prírodná katastrofa. Najprv to vyzerá tak, že tento rok nikto nepôjde na dovolenku. Keď sa niekoho opýtate, aké má zámery v tejto oblasti, pokojne vám zaklame rovno do očí, že tento rok nič, tento rok sa nikam nechystajú, možno, že na pár dní odskočia niekam na chalupu. A potom zistíte, že polovica národa má absenciu. A tí, čo sú prítomní, sú zasa neprítomní duchom. Zrazu niet ľudí. Nefungujú úrady, servisy, inštitúcie, ustanovizne, hromadná doprava, predajne... Verejné služby sa menia na túžby. Na mnohých dverách sa objavia tabule s nápisom Pre dovolenku zatvorené. (Vrcholom irónie, v ktorej sme my Slováci takí majstri, je, keď sa takáto tabuľka zjaví na plavárni, zmrzlinárni, historickej pamiatke, cestovnej kancelárii alebo inej ustanovizni, ktorá by mala prosperovať z cestovného ruchu). Stojíte s nechápavým pohľadom pred takýmto absurdným oznamom a skŕsa vo vás šokujúce poznanie: ako je nás Slovákov málo! Malo by nás byť dva razy toľko. Aby každý mal náhradu za seba, keď odíde na dovolenku. Aby neznamenalo dovolenkové obdobie na Slovensku ochromenie normálneho chodu spoločnosti.