Craxiho v pondelok odsúdil súd v Miláne na 5 rokov a 6 mesiacov väzenia, čím sa celkový súčet trestov, ktoré by si mal v súčasnosti odpykať tento bývalý vodca Socialistickej strany, niekoľkonásobný premiér a ministerský predseda za daňové podvody a nelegálne financovanie politických strán, vyšplhal na 27 rokov a 6 mesiacov. Doteraz si však neodsedel ani deň, talianskej justícii sa smeje zo svojho exilu v tuniskom Hammamete, užíva si majetok odhadovaný na viac ako miliardu lír a bombarduje talianske médiá faxami, obsahujúcimi vyhrážky typu "v mojich archívoch sa nájdu materiály, ktoré by mohli skompromitovať nejedného zo súčasných mocných".

"Už dlhý čas sa nám spolu s Andreottim (bývalý predseda kresťanskej demokracie a premiér) pokúšali Američania dať na frak. Skôr či neskôr sa však pomer síl v Taliansku zmení a potom budú stáť pred súdom vyšetrovatelia z tímu Mani Pulite (tím Čisté ruky, ktorý pod bývalým vedením Di Pietra začal vyšetrovať aféru Tangentopoli - pozn. aut.) za to, že sa pokúšali podkopať ústavný systém," stojí v poslednom "hammametskom" vyhlásení Bettina Craxiho, ktoré v utorok publikoval turínsky denník La Stampa. Podľa Craxiho je "celý prípad Tangentopoli pučom v réžii USA. Moderný puč bez ozbrojencov, postavený na súdnej moci a dezinformáciách". Bývalý premiér obviňuje z komplotu predsedov Strany demokratickej ľavice a Komunistickej obnovy, teda následníkov Komunistickej strany, a dodáva, že "tam musel mať svoje prsty aj niekto, kto sa dobre vyzná v politike, kto presne vedel, koho treba umlčať a koho nie. Kto by to mohol byť, Eugenio Scalfari (dlhoročný šéfredaktor ľavicovo-liberálneho denníka La Repubblica - pozn. aut.)? Veľkým finančným skupinám dlho tiekli sliny na taliansky štátny majetok. Pozrite sa, ako si teraz na ňom pochutnávajú! Premiér Prodi mi pripadá ako Sorosov finančný poradca." A Di Pietro? Podľa Craxiho "treťotriedny odborník tajných služieb vyškolený v USA, ktorý stojí v čele puču namiereného teraz proti Berlusconimu."

Craxi sa ani náhodou nezmieňuje o tom, ako prišiel k rozprávkovému bohatstvu. O úplatkoch, ktoré jeho socialistická strana brala roky výmenou za štátne zákazky, či o tom, ako kedysi pomohol svojím vplyvom Silviovi Berlusconimu k vybudovaniu mediálneho "štátu v štáte". Jeho argumentácia je prostá a veľmi inšpiratívna aj za hranicami Talianska: je lepšie, keď si náš štátny majetok rozkradneme sami, ako keby sme ho mali predať do zahraničia.