ARBANA ISLAMI je jediná žena-novinárka v Kosove, ktorá píše o vnútornej politike. Nebojí sa. Nezávislý denník, v ktorom pracuje, Koha Ditore, vychádza sedem dní v týždni. Keď prišla do Prahy na mesačnú stáž do Rádia Slobodná Európa, po troch mesiacoch si spravila v nedeľu prvýkrát voľno. Taxík z Prištiny do Belehradu sprevádzali cestou Kosovom červené svetielka zabávajúcich sa snajperov. Možno Srbi, možno Albánci...
# Novinári z bývalej Juhoslávie boli veľmi často obviňovaní zo spoluzodpovednosti za konflikt na Balkáne. Akú rolu hrajú novinári v kosovskom konflikte?
"Médiá zohrávajú v Kosove veľkú úlohu hlavne v tom, ako tento konflikt vníma medzinárodné spoločenstvo a verejnosť. Prvé masakry, ktoré sa tu odohrali v marci, mali celosvetový dosah hlavne vďaka novinárom. Ale belehradský režim sa potom ukázal ako trochu "múdrejší" a zablokoval novinárom všetky informačné pramene i územie, kde sa etnické čistky odohrávali. V súčasnosti prebieha čosi ako mediálna vojna medzi Srbmi a kosovskými Albáncami."
# Ako sa k informáciám o tom, čo sa v tejto oblasti odohráva, môžu dostať kosovskí Albánci?
"V súčasnosti tu existuje Kosovské informačné centrum (KIC), ktoré je vlastne tlačovou agentúrou a miestni ľudia pracujú priamo v teréne. Zahraniční novinári však tento zdroj nevnímajú ako nezávislý a ak ho používajú, tak len ako citáciu KIC. Televíziu nemáme, v Kosove sa dá satelitom chytať albánska televízia vysielajúca len dve hodiny denne. Tá je však závislá v podstate od rovnakých ľudí, ako my. Také isté je to aj s albánskym rádiom, ľudia často počúvajú aj BBC, Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Pramene informácií pre všetky spomenuté médiá sú však tie isté, všetci zahraniční novinári sú v Prištine."
# Ako podľa vášho názoru pracujú s informáciami zahraniční novinári? Poznajú všetky súvislosti kosovského konfliktu?
"Nedá sa to povedať jednoznačne. Niekedy sú napríklad materiály agentúry Reuters naozaj objektívne a o deň neskôr vyzerá ich správa, ako keby ju napísal srbský zdroj. Myslím si, že to, ako vyzerá správa, záleží vo veľkej miere na tom, kto je editorom správy. Či novinári skutočne rozumejú tomu, čo sa odohráva v Kosove, na to je tiež ťažko dať jednoznačnú odpoveď. Momentálne ich je tam približne 500 a to je príliš veľa na to, aby sa dalo generalizovať."
# V Koha Ditore ste publikovali výzvu Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) na mobilizáciu Albáncov vo veku od 18 do 55 rokov. Myslíte si, že je správne publikovať takéto informácie počas konfliktnej situácie?
"Určite. Fax od UCK sme nedostali len v našej redakcii, UCK ho poslala do všetkých albánskych médií."
# Mali by však médiá vôbec publikovať takéto výzvy?
"Dostávali sme faxy od UCK už predtým a vždy sme ich publikovali."
# Ale výzva na mobilizáciu je informácia, ktorá situáciu len vyhrocuje.
"UCK je mladá organizácia a nemôže byť lepšie organizovaná, ako v súčasnosti je, takže používa informačné kanály, ktoré má."
# Znamená to, že vaše noviny sú informačným kanálom UCK?
"Nie. Noviny predsa slúžia na to, aby informovali. Táto výzva vyšla aj v ďalších novinách aj v televízii. Médiá jednoducho túto informáciu oznámili verejnosti."
# Zdá sa, že kosovskí Albánci sa stále viac prikláňajú na stranu radikálneho UCK.
"Ľudia v Kosove už majú všetkého plné zuby. Čas beží a ručička ich miery trpezlivosti ukazuje, že už je 12 hodín. Je to vinou etnického zabíjania a aj vinou toho, že Rugovova politika je vnímaná v zrkadle týchto udalostí ako pasívna a umiernená, i keď ja by som to netvrdila. Keď Srbi vraždia kosovských Albáncov, posilňuje to UCK a oslabuje Rugovu. UCK je produktom srbských represií v Kosove prebiehajúcich už desať rokov. Bráni svoju vlasť, ktorou je Kosovo. Nie je to teroristická organizácia, obhajuje len svoje záujmy."
# V Kosove tvorí populáciu približne 90 percent Albáncov a 10 percent Srbov. Ako tieto národnosti medzi sebou vychádzali v nedávnej minulosti?
"Albánci a Srbi nikdy nemali k sebe tak blízko, ako to bolo v minulosti medzi Srbmi a ľuďmi z Bosny. Sú to dva úplne odlišné národy. Zmiešané manželstvá boli len veľkou výnimkou. Nikdy sme napríklad nemali reštaurácie, kde by sme chodili spolu. Žili sme síce spolu, ale separovane. Chodili sme spolu do škôl, ale do rozdielnych tried kvôli jazykom, rozdeľovalo nás náboženstvo. Od roku 1981, keď prebehli prvé študentské demonštrácie Albáncov v Kosove, sa vzťahy zhoršovali. Vraždy v dedinách, represie, ktoré sa už odohrávali po desaťročia. Napríklad Drenica, v ktorej sa odohral v marci, dá sa povedať, absolútny masaker, prežila takýto nájazd už po piatykrát v tomto desaťročí."
Autor: MAREK CHORVATOVIČ, Praha - Bratislava
