na dva nezmieriteľné tábory. Občan Silvio Berlusconi je totiž zároveň aj vodcom súčasnej talianskej opozície pravého stredu a vlastníkom troch celoštátnych televíznych kanálov, vydavateľstiev a má pod kontrolou veľkú časť talianskej reklamy (okrem iného, samozrejme). Milánsky magnát sa netajil tým, že rozsudky talianskych "červených súdov" sú namierené osobne proti "vodcovi opozície", ktorého majú za úlohu "zničiť". Už po prvom rozsudku, vynesenom minulý týždeň, vyhlásil otvorenú vojnu "diktátorskému režimu", ktorý ovládol Taliansko. Berlusconi prostredníctvom svojho mediálneho vplyvu a výzvami na občiansku neposlušnosť vyostril súčasnú situáciu natoľko, že hrozí narušenie základných ústavných princípov krajiny, ktorá mala po desaťročiach nestability vďaka dobrým ekonomickým výsledkom konečne nádej zaradiť sa medzi svetovú elitu. Už bezprostredne po vynesení rozsudku vyšli do ulíc v niekoľkých talianskych mestách nateraz síce nie veľmi početné zástupy Berlusconiho stúpencov, omnoho závažnejšie je však celkové podkopanie dôvery v súdnu moc ako takú.
Aj napriek veľmi protichodným postojom, ktoré má väčšina spoločnosti voči Berlusconimu, sa ozývajú realistické hlasy z oboch táborov, ktoré sa snažia vyriešiť súčasnú krízu politickými, nie súdnymi prostriedkami. Berlusconi je totiž stíhaný predovšetkým za daňové úniky a nelegálne financovanie politických strán zo začiatku 90. rokov. Podobné hriechy - vo väčšom či menšom meradle - má však na svojom konte takmer každý väčší taliansky podnikateľ či politická strana. Už pred rokmi padol návrh vyriešiť celú záležitosť ustanovením parlamentnej komisie, ktorá by za ňou spravila hrubú čiaru. Berlusconiho odporcovia však namietajú, že by to bolo hrubé zasahovanie zákonodarnej moci do kompetencií súdov. Navyše, jeho vyhrotené vzťahy so súdmi a sudcami - predovšetkým s bývalým šéfom vyšetrovacieho tímu aféry Tangentopoli, Antoniom Di Pietrom - zneprehľadňuje celú kauzu. Na jednej strane je pravda, že talianski sudcovia "zavarili" Berlusconimu, kde len mohli (tresné stíhanie voči nemu začali vo chvíli, keď predsedal konferencii OSN o medzinárodnom zločine), na druhej strane im Berlusconi nezostal nikdy nič dlžný.
