SAUL ZAENTZ - Narodil sa v roku 1921 v New Jersey ako syn rodičov pochádzajúcich z Poľska a Ruska. Po druhej svetovej vojne začínal ako producent a promotér hudobných skupín v San Franciscu a krátko i v New Yorku, kde pracoval pre džezovú spoločnosť Normana Granza. V roku 1967 sa stal spolumajiteľom firmy Fantasy Records a vytvoril z nej jednu z najslávnejších značiek džezovej hudby na svete. Jeho prvý film Prelet nad kukučím hniezdom (1975) v réžii Miloša Formana získal päť Oscarov. Druhá spolupráca s Formanom na filme Amadeus (1984) priniesla osem Oscarov, o jednu sošku viac dostal pred dvoma rokmi Anglický pacient režiséra Anthonyho Minghellu. Zaentz vtedy na oscarovom večere prevzal Cenu Irvinga G. Thalberga za trvalo vysokú produkciu hraných filmov. Filmografia (ako producent): Prelet nad kukučím hniezdom (1975), Traja bojovníci (1977), Pán prsteňov (1978), Amadeus (1984), Pobrežie moskytov (1986), Neznesiteľná ľahkosť bytia (1988), Hráči na vinici Pána (1991), Anglický pacient (1996).
"Splnil sa jeden z mojich detských snov," uviedol generálny manažér karlovarského festivalu Rudolf Biermann stretnutie s legendárnym americkým producentom Saulom Zaentzom, ktorý na záverečnom ceremoniáli prevzal osobitnú cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. "Je jednou z najväčších osobností filmového priemyslu a celým svojím prístupom je pre všetkých nezávislých producentov iba veľkým vzorom. Pre mňa sa ním stal už dávno," dodal Biermann. Recept na nezávislosť a úspech Zaentz, ktorého filmy získali spolu 22 Oscarov, nepozná: "Ani neexistuje, pretože keby existoval, vždy by sa všetko podarilo. Filmové štúdiá by boli ako mlynčeky na mäso. Takto, samozrejme, vzniká aj brak, ale okrem neho sa občas podaria aj dobré filmy." O svojom najväčšom sklamaní a najťažších chvíľach však hovoriť vie: "V živote každého človeka sú chvíle, keď chce opustiť svoju prácu. Mne sa to stalo pri nakrúcaní Anglického pacienta. Štúdiá sa rozhodli znížiť plánovaný rozpočet a naraz som to musel povedať štábu a hercom. Boli sme práve v Európe, s hercami z ôsmich krajín tisíce kilometrov od domova, s rekvizitami postavenými za vypožičané peniaze a pred nami boli tri týždne dlhého čakania. Nakoniec sme peniaze horko-ťažko získali a nikto to za ten čas nevzdal. Také chvíle sú veľkou inšpiráciou. Keď ste deprimovaní, v projekte máte vložené vlastné peniaze a žijete s pocitom, že už nebudete mať možnosť pokračovať. Veľkou nádejou pre mňa boli napríklad talianski členovia štábu, ktorí tvrdili, že sú pri mne radšej ako doma s manželkami. Až do takej miery sa cítili súčasťou filmu, že ma ani v najhoršom období neopustili. Je nádherné, keď máte priateľov, ktorí vám veria, hoci im nemôžete dať nič iné, len sľuby." Ani po dokončení filmu ešte nie je vyhraté. "Môže sa stať, že tri-štyri roky vašej tvrdej práce diváci odmietnu. Obecenstvo je príšera, o ktorej nikdy neviete, čo bude chcieť jesť."
