Divadla na Vinohradoch, v roku 1987 prišla do činohry Národného divadla. Ako hosť exceluje v pražskom Divadle Na zábradlí v predstavení Kočičí hra. Od začiatku bola hojne obsadzovaná ako vo filmoch (Kočár do Vídně, Penzión pro svobodné pány, Svadba jako řemen, Petrolejové lampy, Morgiana, Což takhle dát si špenát, Pane, vy jste vdova, Čtyři vraždy stačí, drahoušku, Ja milujem, ty miluješ...), tak v televízii (Eliška a její rod, Píseň pro Rudolfa III., Sňatky z rozumu, Nemocnica na okraji mesta, Arabela...) Bola raz vydatá, vyše dvadsaťpäť rokov už žije s hercom a režisérom Stanislavom Remundom, s ktorým má dve dcéry. Staršia Sabina vyštudovala DAMU, mladšia Theodora študuje FAMU. Celá rodina prevádzkuje zájazdové rodinné divadlo, s ktorým jazdí po celej republike. V Prahe majú stálu scénu v Braníckom divadle. Hrajú tu napríklad komédiu G.B. Shawa Milionárka, ale aj vlastné autorské texty. Ich najúspešnejšou hrou je Vrátíš se ke mně po kolenou, kde Iva Janžurová nielen hrá, je spoluautorkou scenára, ale aj autorkou hudby a piesňových textov.

Iva Janžurová vzhľadom na začínajúce sa divadelné prázdniny uviedla pre rozhovor jediný možný termín. Urobí si vraj chvíľku čas po poslednom tohtosezónnom predstavení Örkényho Mačacej hry, v ktorom hosťuje v pražskom Divadle Na zábradlí. Keď sme sa pred začiatkom boli v jej šatni uistiť, že termín platí, sľub síce potvrdila, ale na revanš sa zas ona nechala uistiť, že "bude to ale len kratučké rozprávanie, však?". Sledujúc jej výkon v štvorhodinovom predstavení, kde sa pot rinie nielen z hercov, ale aj z divákov, pretože preplnené vydýchané minidivadlo nemá klimatizáciu, sme postupne začali pochybovať, či "potom" bude mať vôbec silu sformulovať čo len vetu. Iva Janžurová pod vedením režiséra Petra Lébla nielenže prakticky po celý čas nezlezie zo scény, no chvíľami podáva až gymnastické výkony. Lébl na Zábradlí priniesol reálne zábradlie, v jeho koncepcii je totiž príbeh Eržiky Orbánovej rámcovaný atmosférou pavlačového domu. A keď tu už tú skutočnú pavlač má - a nielen ju, ale aj ozajstné auto, motorku a navyše klavír - tak mu všetky tie rekvizity musia aj hrať. Jeho herci si zrejme nemôžu dovoliť trpieť závratmi. Eržika sa v tej výške nebezpečne vykláňa, hojdá, prelieza, zlieza, stavia na klavír... Táto "gymnastika" však vyčerpáva až druhorado. Prežiť na scéne Eržikin život, tápania, premeny, lásky, neistoty a zúfania musí byť oveľa ťažšie než fyzické nároky. A Iva Janžurová exceluje. Örkényho Eržika je starnúcou ženou a hra zachytáva len kúsok jej života, no Iva Janžurová jej dokázala dať všetky odtiene, aké v sebe nesie celá škála žien najrozličnejších pováh a veku. Na začiatku je utiahnutou neistou ženou, naivne okúzlenou novou priateľkou "do sveta". Pod jej vplyvom odvrhne pokornú rolu slúžky, ktorá bola pre celé okolie vždy po ruke. Vyvádza ako mladé dievča poznávajúce svet. Zásteru vymení za nápadné šaty, trpí na podpätkoch a je smiešna v snahe o noblesu. Úporne bráni novú tvár pred sebeckými "mladými", ktorým sa mamina nová podoba vôbec nepáči. Nájde odvahu priznať sa k celoživotnej láske. A keď zistí, že o ňu prichádza, vie zabojovať ako žena - levica. No najkrajšie je jej záverečné zmúdrenie, nadobudnutá sebaistota. A premena pri stretnutí so sestrou. Uveríte, že na javisku nestojí zrelá žena (ani zrelá herečka), ale šťastné upokojené dievčatko. Je nesmierne zaujímavé sledovať všetky tóny, ktoré v role dokáže vyhmatať len HEREČKA. A rovnako zaujímavé je vidieť, čo takéto predstavenie s HEREČKOU urobí. V zákulisí sme nenašli žiadnu vyšťavenú osobu, ale človeka žiariaceho šťastím. Tak naplneného energiou, že to spočiatku vyzeralo na nezastaviteľný monológ. A zaujímavé bolo, že napriek evidentnej kvalite hereckého výkonu a radosti z predstavenia, sa Iva Janžurová nerozhovorila o úspechu, ale o pochybnostiach...

"Nedávno sa na predstavenie boli pozrieť slovenskí herci - Milka Vášáryová, Martin Huba a ja som z nich dostala úplnú hrôzu. Trému som mala hlavne z Martina, kedysi sme si boli dosť blízki. A z tej trémy som podľa mňa hrala hrozne. Nadávala som si, už nikdy do divadla nevleziem, prečo som taká, že sa nedokážem skoncentrovať. Mala som za sebou asi tak hodinu vlastnej samovraždy a vôbec netušila, že po celý ten čas som mala na mobile odkaz od Petra Lébla, že to bolo pekné a jedno miesto bolo krásne. Láskavosť, ktorú mi nahral, ma úžasne oslobodila."

# Obyčajne rodičia vovedú svoje ratolesti do sveta. So Zábradlím to však bolo asi naopak, keďže vaša dcéra Theodora tu hrala skôr než vy. Bola to ona, vďaka ktorej ste tu?

"Pravda je, že vďaka nej som sem prichádzala častejšie než do iných divadiel. Inak sa tam veľmi nedostanem a na Zábradlí som zrazu zistila, aké je pekné chodiť do divadla. Nevidela som síce všetky Léblove predstavenia, ale stala som sa jeho veľkým priaznivcom. On mi zasa rozprával, ako bol tri razy na Vinohradoch na mojej monodráme, ktoré moje filmy má na kazete... Vzájomne sme si takto vyznávali priazeň, až mi navrhol, že by sme mohli spraviť niečo spoločné. Prekvapil ma, lebo som si myslela, že takému priekopníckemu režisérovi budem pripadať nepoužiteľná. Chápala som to viac ako zdvorilosť. Raz som tu tak sedela, čakala na Theodoru a Petr si ku mne pričupol. Začali sme sa rozprávať. V mojom divadle mi práve ponúkli hrať v Beckettovi a ja som váhala, či mám kývnuť. Pochybovala som, či ľudia vôbec budú ešte chcieť vidieť tento druh dramatiky, ktorý je predsa len už trochu z módy. A on mi vraví, má to zmysel, pretože si vás aspoň diváci užijú. A ako mi tak pohupujúc sa v podrepe ľúbezne lichotil, vraví - už viem, čo spolu budeme robiť. Zakrátko mi poslal Mačaciu hru. Prečítala som ju a povedala áno. A zrazu mi do Národného prišiel balíček s krásne napísaným menom, Petr bol totiž pôvodne grafikom, a v ňom fľaša báječného ginu, brúsený pohárik a lístok, že je šťastný. V takomto krásnom duchu prebiehali aj skúšky. Úplne som mu prepadla a keby mi ponúkol ďalšiu rolu, ochotne by som s ním skúšala znova. Bola to úžasná práca. On vždy niečo vymyslel, ja som sa vnútorne skoro zrútila, vravela si, ako mu to vyhovorím, ale potom som prišla a pokúsila sa o to. A on bol prekvapený, že všetko akceptujem. Zrejme sa sprvu bál, že budem trvať na nejakých prízemných riešeniach. Takže myslím, že aj ja som ho celkom milo prekvapila."

# Spontánne a s veľkou láskou ste sa rozhovorili o Léblovi. Zaujímavé je, že rovnakú skúsenosť mám so všetkými jeho hercami. To fakt nie sú pri jeho režírovaní žiadne tvorivé krízy a strety, neodmysliteľné pre nervozitu skúšobného obdobia?

"Nie, naozaj som žiadne konflikty nezažila. Bolo to úplne snové. Nielenže sme ani na chvíľku nezvýšili hlas, ale ani to hrozilo. Jediné, čoho som sa bála, aby som mu nepokazila inscenáciu. To by ma mrzelo tisíckrát viac než nejaká moja prehra."

# Nedávno som videla v televízii dokumentárne zábery, ako v šesťdesiatom ôsmom s Martou Kubišovou objímate Alexandra Dubčeka. Zaujímalo by ma, či by ste aj dnes boli schopná toľkej spontánnosti a nechali sa strhnúť niektorým politikom.

"Obdivujem Václava Klausa. Fandila som mu od samého začiatku. Na koncerte pre neho na Staromestskom námestí som však nebola. Je pravda, že som práve vtedy bola v Anglicku, no aj keby som bola doma, neviem, či by som tam vyliezla. Staromák by na mňa bol silná káva, v tom som veľmi obdivovala Lucii Bílou. Ale každopádne on je osobnosť, ktorá ma podobným spôsobom ako Dubček dvíha zo stoličky."

# Neoľutovali ste vtedy svoje gesto?

"Bola som potrestaná, ale nikdy som to neľutovala."

# Ako ste sa vlastne dali dohromady s Martou Kubišovou?

"V tom čase sme spoločne nakrúcali seriál Pesničky pre Rudolfa III. Písal ho Dietl, išlo o akési komponované výstupy spevákov. Tam sme sa teda zišli aj s Martou. V tých búrlivých dňoch sme si vymysleli, že nakrútime diel medzi tankami. Hrali sme s nimi ako so živou kulisou a báli sa, že nás zastrelia, keď uvidia, že filmujeme. Mimochodom, kameraman, ktorý to nakrúcal, bol v tom čase mojím mužom. Práve on vymyslel, že pôjdeme za Dubčekom a on to natočí. Zhodou okolností tam vtedy bolo kameramanov viac, takže sa to vysielalo aj v nejakom týždenníku. Roky nám to vyčítali. Trebárs v čase, keď ma navrhovali na zaslúžilú umelkyňu, prišiel riaditeľovi vinohradského divadla anonym, že kvôli tejto udalosti nesmiem titul dostať. Vôbec som sa o tom nedozvedela. Až keď som prestupovala do Národného divadla, sedela som u kádrovej referentky, ktorá bola veľmi kamarátska a ako listovala mojimi materiálmi, zrazu vraví: to je stratené, hlavne toto ťa potopí. Bol tam uložený i anonym, i list, v ktorom riaditeľ sťahuje svoj návrh. Absurdné bolo, že materiály som si sama mala odniesť na budúce pracovisko. A v Národnom sa na kádrové materiály pozeralo mimoriadne prísne. Nevedela som, čo si počnem a zrazu tá pani povedala - tak to roztrháme a hotovo."

# Keďže ste mali skúsenosť s praktikami moci, neváhali ste, či prijať ponuku Dušana Hanáka na film Ja milujem, ty miluješ? Za socializmu bol na čiernej listine, pracovať s ním zrejme kádrový profil nevylepšovalo.

"Ani mi to neprišlo na myseľ. A vôbec som nečakala, že tá snímka ho vlastne znovu zastaví v práci. Vyčítali jej, že vraj okázale dáva najavo škaredosť. Mne ten príbeh pripadal absolútne samozrejmý, najmä keď som poznala prostredie železnice, kde ho situoval. Veľká škoda, že Dušan Hanák nenakrútil viacej filmov."

# Ako prišlo k vašej spolupráci?

"Podľa neho, ja si to nepamätám, som vraj hrala v nejakom famáckom cvičení, kde robil zvukára. Tam ma spoznal a scenár už písal na mňa. Robilo sa s ním krásne a rada na to spomínam. Zaujímavé najmä bolo, že ma postavil medzi nehercov. Je ťažké, nestratiť sa medzi nimi, nepôsobiť vedľa nich príliš cudzorodo."

# Ladislav Chudík napriek množstvu závažných dramatických rolí veľkú váhu pripisuje svojmu primárovi Sovovi z Dietlovho seriálu Nemocnica na okraji mesta. Nielenže sa k nemu rád vracia na besedách či v rozhovoroch, no bedlivo sleduje, kde všade na svete už bola Nemocnica uvedená. Naposledy tuším miliarde Číňanov. Aj pre vás mala sestra Huňková tak veľký význam?

"Viete, čo je zaujímavé? Že som ju pôvodne vôbec nechcela hrať. Dva razy som režisérovi Dudkovi rolu odmietla a až keď ma postrašili, že ma trebárs už inde neobsadí, prikývla som. Dal mi vtedy čas na rozmyslenie do pondelka rána. Mala som sa mu ozvať do ôsmej a ja som zavolala o päť minút osem. Obsadenie schválili a o týždeň vyšlo nariadenie, že nesmiem na obrazovku. Robila som totiž interwiev pre jeden slovenský časopis a na otázku, čo by som odkázala na Slovensko, som povedala, že závidím slovenským hercom ich televízne pondelky, lebo vďaka nim majú oveľa viac zaujímavých možností zahrať si povedzme klasiku. V Čechách sa veľmi dbalo, aby sa hrali veci súčasné a klasické témy sa obchádzali. Vôbec som netušila, že vtedajší riaditeľ Českej televízie Zelenka sa usiluje stať centrálnym riaditeľom televízie v Československu a s riaditeľom Slovenskej televízie je na nože. Moju pochvalu pochopil, že mu chcem zámerne podraziť nohy. Začal ma dávať za príklad, ako zle hovorím o televízii. Už predtým som mala problémy, mohla som hrať len v zábavných reláciách. V dramatickej redakcii sedel človek, ktorý moje meno zásadne škrtal. V zábave to ako tak šlo a zrazu kvôli nevinnej vete som sa znova ocitla na čiernej listine. Lenže ja som tesne pred tým už odsúhlasila Nemocnicu, takže práve vďaka nej sa zákaz neuskutočnil."

# Venovali ste mi posledné pracovné okamihy. Ako prežijete letnú dovolenku?

"Vlastne ešte presne neviem. Dnes je výhodou, že máte pas a môžete sa zo dňa na deň rozhodnúť, kam pocestujete. Stále mi pripadá ako zázrak môcť ísť kam chcem. S Theodorou sme už boli na výlete v Škótsku, vzala ma do Londýna, kde bola s FAMU na festivale amatérskych filmov. Keď si spomeniem, ako sme stávali rad na rôzne povolenia a do poslednej chvíle sa báli, či nás vôbec pustia za hranice..."

# Spomínam si na jedno vaše televízne vystúpenie. Hodnú chvíľu ste sa rozprávali s redaktorkou o rodinnom zázemí, o deťoch a usporiadanej rodine a na záver ju prekvapili vyhlásením, "ale ja nie som vydatá". Vo viacerých rozhovoroch som potom čítala, ako si pochvaľujete svoj vzťah bez manželského zväzku. Ste mamou dvoch dospelých dcér. Vzťahujú sa vaše slová o voľnom zväzku aj na ich lásky? Netúžite ako každá matka mať ich pod čepcom?

"Isteže by som svadbu privítala. Koniec koncov aj s mužom žartom vravievame, že sa raz ešte možno vezmeme. Prvý sobáš mi nevyšiel a ja som si povedala, že sa už nechcem rozvádzať, a preto sa nebudem ani vydávať. Pre mňa nebola dôležitá svadba. Mala som ale cez tridsať a hrozne som chcela mať deti. Nepovažujem svadbu ani teraz za najdôležitejšiu. Ide mi o to, aby dcéry mali v živote niekoho, v kom by našli oporu, akú mám ja vo svojom mužovi. Ale pravdu povediac, nemôžem do toho zasahovať. Nenechajú si do ničoho hovoriť, nesmiem sa vôbec vyjadrovať, kto aký je, aký by mal byť ich partner. Na to mi nedajú ani päť minút. Takže ich vzťahy len dobrodružne sledujem a je pre mňa celkom napínavé čakať, ako to dopadne."