Známy tatranský historik Ivan Bohuš rozpráva, že prvými chatármi boli pastieri. Ich salaše slúžili ľuďom prichádzajúcim do hôr ako provizórne ubytovne. Vo svojej knihe Tatranský kaleidoskop I. Bohuš usudzuje, že asi práve v takomto „objekte“ privítali v júni roku 1565 kňažnú Beátu Kościelsku-Laskú pod Jastrabou vežou. Traduje sa totiž, že kňažná Beáta, manželka kežmarského veľmoža Alberta Laskiho, zamierila v spoločnosti iných kežmarských mešťanov na túru k Zelenému plesu. Jej meno v zozname dám putujúcich do vtedajších Snežných hôr figuruje na prvom mieste.
Priekopníkmi tatranskej turistiky boli profesori a žiaci chýrneho kežmarského evanjelického lýcea. Dávid Frölich s priateľmi na jeden z tatranských štítov, pravdepodobne Kežmarský, vystúpil v roku 1615 ako študent kežmarského lýcea a o niekoľko rokov neskôr sa stal, už ako profesor na lýceu, autorom prvých literárnych informácií o Vysokých Tatrách. Jeho nasledovník, študent lýcea Daniel Speer zanechal aj opis jednej zo svojich túr. V ňom je aj postreh o jednom z prvých tatranských „chatárov-bačov“. „Bača vyzeral ako zbojník s puškou, valaškou a dvoma zúrivými psami. S naším sprievodcom sa zvítal ako s dobrým známym, ale správal sa sebavedome a hrdo. Potom dôstojne kráčal s nami a vypytoval sa každého zvlášť na jeho domov a rodičov. Až keď sme došli k salašu, podával nám ruku a privítal sa s nami. Posadali sme si. Medzitým jeden z valachov zarezal jahniatko, dal ho do kotlíka a varil v ovčom mlieku. Bača nás ponúkol tým jedlom a namiesto chleba dal každému do ruky kus ovčieho syra.“ Čestné miesto medzi priekopníkmi tatranskej turistiky prislúcha aj evanjelickému farárovi z Veľkej Lomnice Jurajovi Buchholtzovi staršiemu, ktorý v r. 1664 vystúpil na Slavkovský štít a je autorom pozoruhodnej monografie o Tatrách. „Prví návštevníci hôr ani neočakávali, že by v nich našli strechu nad hlavou. Tú im poskytli skalné previsy, pod ktorými si založili ohnisko. Zrejme takto v Tatrách prebýval v teréne aj anglický cestovateľ Robert Townson, ktorý ich navštívil v roku 1793 a uskutočnil prvé známe výstupy na Lomnický i Jahňací štít,“ vraví Ivan Bohuš. Ohník pod žulovou alebo vápencovou stenou bol okrem jaskýň najstarším horským útulkom pre hľadačov pokladov, baníkov, dobrodruhov a obdivovateľov krásy Tatier. Pastierske salaše boli už vyšším štandardom. Podľa I. Bohuša však profesori z kežmarského lýcea učili počas výletov do Tatier svojich žiakov i „architektúre“ provizórnych obydlí so strechou z konárov kosodreviny. Vývoj pokračoval k útulniam. Prvou vo V. Tatrách bola útulňa, o vznik ktorej sa pričinil Ján Juraj Rainer zo Spišskej Soboty. V rokoch 1833-1868 bol nájomcom Starého Smokovca a chatka v Studenej doline niesla jeho meno. Medzi priekopníkov výstavby útulní a neskôr chát v našich veľhorách patria aj popradský obchodník a majiteľ továrne Kornel Kompecher, donor výstavby Téryho chaty Gedeon Majunke, iniciátor jej výstavby, banskoštiavnický lekár Edmund Téry, z ďalších mien hodno spomenúť Michala Guhra, lekára a klimatológa. Práve vďaka ich podpore a financiám sa mohli potom na vysokohorských chatách stretávať horolezci a turisti s takými chatárskymi osobnosťami, ako boli Slavo Cagašík, Štefan Zamkovský, Mašlonka, Kocián, Krupicer, Körtvelessy, ale i Arno Puškáš, Viktor Beránek, Belo Kapolka a mnohí z dnešnej generácie. EVA BOMBOVÁ
