Keď mladíckym vzdorom nabitý, 18-ročný Viktor Beránek počmáral v auguste ‘69 celé Smokovce protihusákovskými heslami, nerobil to pre slávu. Vtedy ešte jeho meno ostrieľaní horali nepoznali. Prišiel o prácu a túlal sa Tatrami. S vlasmi po ramená a so sombrerom na hlave sa na Zbojníčke vtedajšieho chatára, starého pána Kelleho, pýtal, či pre neho nemá robotu. „Dobre, budeme ti hovoriť Kristus. Tu máš papier, choď do Smokovca a dones, čo je na ňom napísané,“ to bol štart Viktorovej dnes už takmer tridsaťročnej horskej kariéry. Pôvodne si mienil nosením zarobiť na cestu do Prahy, kde sa chcel pridať k hnutiu hippies. Dva roky vojenskej služby v okolí Chomutova mu však ukázali, čo pre neho znamená príroda a Tatry zvlášť. Ako nosič potom robil na chate Kamzík, neskôr na Popradskom plese, v roku 1978 zakotvil už ako chatár na Chate pod Rysmi. A je tam dodnes. „Chatárčenie pre mňa znamená život. Síce tvrdý, ale plnohodnotný. Keby som z chaty odišiel, tak zas len do hôr, robil by som vodcu alebo niečo podobné,“ hovorí Viktor Beránek. Vlasy sú kratšie, ostré hrany rebelantstva zjemneli, no zostala pokorná úcta k prírode a vzťah k ľuďom. Práve tým sa Viktor zapíše medzi legendy tatranského chatárčenia.
(kim)
