Pred piatimi rokmi dojedol jeden z najvyšších Clintonových právnych poradcov Vincent Foster svoj obľúbený cheeseburger s hranolčekmi a slušnú porciu zapil poriadnou dávkou kokakoly. Potom vstal od pracovného stola a so slovami „prídem hneď“ adresovaných sekretárke opustil kanceláriu, ale potom na dlhom Forde aj Biely dom. O päť hodín neskôr našli jeho mŕtve telo s rozstrelenou hlavou na okraji lesného porastu v parku Fort Marcy neďaleko cestného okruhu Georga Washingtona. Mŕtvola držala v ruke pištoľ kalibru 38 a podľa oficiálnej správy obeť si vložila hlaveň do úst a stlačila spúšť…
Táto smrť otriasla viac Bielym domom než Amerikou, ale teraz po piatich rokoch investigatívny žurnalista Dan Moldea v novej knihe o celom prípade píše okrem iného aj nasledovnú, na prvý pohľad neuveriteľnú vetu: „Fosterova samovražda je najdôležitejšou smrťou od zavraždenia prezidenta Johna Kennedyho v roku 1963.“ Prezidenta Johna Kennedyho podľa oficiálnej verzie zastrelil vrah Lee Harvey Oswald. Vincent Foster podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu. Prečo teda toto porovnanie? Novinár Dan Moldea v knižke nazvanej Washingtonská tragédia dodáva, že dôležitosť Fosterovej smrti nadobudla „kennedyovský“ rozmer nie preto, že Foster zastával vysokú funkciu zástupcu hlavného Clintonovho právnika Bernarda Nussbauma, ale preto, že patril k „najintímnejšiermu“ mocenskému okruhu Billa Clintona. Obaja muži sa poznali od útleho detstva. Vincent Foster sa neskôr stal právnickým a investičným partnerom Hillary Clintonovej: zlé jazyky tvrdia, že dokonca aj jej milencom. Po pohrebe sa začali po Washingtone šíriť chýry o jeho zavraždení. Rush Limbaugh, jeden z najkonzervatívnejších amerických rozhlasových novinárov dokonca tvrdí, že Fostera ktosi zavraždil v tajnom byte patriacom Hillary. Otázok je priveľa: Foster si vpálil guľku do hlavy, lebo vedel príliš veľa o afére „prvej dvojice“, známej ako Whitewater, ešte z čias, keď Clinton guvernéroval v štáte Arkansas, a teda nechcel počas vyšetrovania svedčiť proti svojim priateľom, ktorí si ho povolali do Washingtonu a dali mu dobre platený džob. Alebo ho ktosi zastrelil práve preto, že vedel priveľa. Prečo polícia otáľala s rýchlym vyšetrením prípadu, dokonca Clintonovi ľudia najskôr „prešli“ všetkými spismi na Fosterovom pracovnom stole, jeho trezorom a prehrabali aj tašku, v ktorej nič nenašli. Ale po týždni sa tam ako zázrakom predsa len niečo objavilo. Rozlúčkový list, v ktorom Vincent Foster okrem iného napísal: „Nebol som vhodným typom pre washingtonský spoločenský život pod reflektormi. Ruinovať ľudí sa tu stalo športom…“ Autor na záver, citujúc slová obete, dodáva, že Fosterovo porovnanie politiky so športom je pravdivé, ale „šport má svoje pravidlá a najlepší hráči vedia, ako podľa nich prežiť“. MICHAL HAVRAN
(Autor je stálym
spolupracovníkom SME.)
