Obrovské vajíčko s neprirodzene sýto zafarbeným žĺtkom úhľadne ležalo na bieloskvúcom sa kopčeku ryže. Celé zátišie pozoroval opálený bosý muž. Stál asi tri metre od vajíčka. V ruke držal balík pokrkvaných a evidentne viackrát prečítaných novín. Keď sme ho míňali, ponúkol nám jeden z výtlačkov. Potom sa zasmial a požiadal nás o cigaretu. Pod reklamným štítom s ohromne veľkým vajcom bola takisto obrovskými číslicami vytlačená cifra - 1200 Rp. Podnikavý McDonald`s na rohu ulice Wahid Hasyim v centre hlavného indonézskeho mesta Djakarty prišiel so svojou novou ponukou len nedávno. V januári tohto roka vajce s ryžou za 8,5 centa alebo 2 koruny 80 halierov, teda práve za oných 1200 rupií, nebolo dostať ani v tých najzapadnutejších kútoch Indonézie. Armáda chudobných, ktorá sa počas posledných mesiacov viacnásobne rozrástla, je však za sociálne cítenie McDonald`s vďačná. Keď sa predavačovi prečítaných novín, ktoré zbiera v hromadnej doprave a na letisku, podarí predať pár výtlačkov, je časť jeho denného kalorického nároku vďaka
McDonald`s a jeho vajíčku splnená.
NARODENINY BEZ TORTY
Djakarta ešte stále pripomína veľkomesto, metropolu krajiny, ktorá sa nazýva ázijskou veľmocou a jedným z ázijských ekonomických tigrov, ale drobné škrabance na kráse sú viditeľné už na prvý pohľad. Po sociálnych nepokojoch v máji pribudli v meste policajné a vojenské uniformy, v ulici Diponegoro sa vedľa malomocného muža objavilo šesť ďalších celkom zdravých príbuzných. Všetci žobrú, niektorí obzvlášť hyperaktívnym indonézskym spôsobom. Policajti riadia dopravu na frekventovanej ulici tak, že vzniká nepredstaviteľná zápcha a spotení nervózni vodiči sú potom dostupnou obeťou podnikavých vydieračov a žobrákov. Z jedálnych lístkov zmizli drahšie jedlá, reštaurácie sú prázdne, výletné strediská v strednej Jáve takisto. Vydesení obchodníci v mekke turistov, slávnej Yogyakarte, si vylepili na výklady nápisy "Sme za reformy" a dúfajú, že ich ochránia pred vášňami zúrivého hladujúceho davu, ak znovu, ako to už bolo niekoľko ráz, urobí pouličný záťah. Najhlbšia ekonomická kríza v Indonézii za posledných 30 rokov dorazila na Jávu a na ďalších približne 17 500 ostrovov približne vlani v júni. Spojila sa so strašnými suchami a požiarmi a vyhnala ceny základných potravín aj energie do výšok, ktoré boli pre priemerného Indonézana doslova smrteľné. Aj keď sa počas 32-ročnej vlády prezidenta Suharta priemerný ročný príjem na osobu zvýšil zo 100 USD na dnešných 1000 a domácnosť bez televízora takmer nejestvuje, priepastný rozdiel medzi bohatou elitou a masami sociálne slabých musel vyústiť do veľkého konfliktu.
22. júna oslavovala Djakarta svoje 471. narodeniny a oslavy to boli veľmi skromné. Vlastne ich zrušili. Abdul, jeden zo státisícov es cendol, ako sa v Indonézii vraví predavačom studených nápojov, a náš známy dodávateľ miestneho riedkeho piva Bintang, nám večer priviezol v obvyklú hodinu pár fliaš vychladeného moku. Niekoľko minút tradičného rozhovoru viedol tentoraz v pesimistickom tóne: "Smutné, smutné je dívať sa na Djakartu, takí sme na ňu boli hrdí, a teraz... Vyhorené domy, vyrabovaný obchodný dom a ľudia sú takí smutní..." Máme Abdula radi, je to inteligentný muž. Vyštudoval priemyslovku, ale nenašiel zamestnanie. Tak si zriadil bar na kolieskach.
Abdul mal vždy výnimočné fabulačné schopnosti a aj teraz trochu preháňal. Atmosféra v meste skutočne veselá nie je. Ale v 10-miliónovej metropole väčšina domov ešte stojí a veľa ľudí sa, ako je v Indonézii zvykom, smeje, aj keď sa vôbec nemá čomu. Večer sa Abdul významne búchal do hrude, keď s nami počúval prejav známeho indonézskeho politológa Ridwana Saidu. Ten charakterizoval atmosféru v meste slovami, s ktorými smutne súhlasili všetci obyvatelia ešte nedávno rozkvitajúcej metropoly: "Djakarta sa stáva mŕtvym mestom, v ktorom symboly modernej doby, ako sú kaviarne, diaľnice a bohaté apartmány, pustnú."
DJAKARTA RÁTA ŠKODY MÁJOVÝCH VZBÚR
Guvernér Djakarty Sutiy Oso sa vo svojich odhadoch blížil k Abdulovmu pesimizmu. Tvrdí, že pri májových sociálnych nepokojoch bolo zničených minimálne 4940 budov, vrátane tradičných trhov, niekoľkých obchodných centier, bánk, benzínových čerpadiel a obytných domov. Straty mesta sa vyšplhali na 2,5 bilióna rupií. Pôvodné politické požiadavky študentov, ktorí vyvolávali heslá, aby prezident Suharto odstúpil a začali sa demokratické a ekonomické reformy, sa rýchlo zmenili na masové nepokoje tých najchudobnejších obyvateľov mesta. Už bez politických požiadaviek sa vrhli na obchody a čo neodniesli, spálili. Dav napádal obchody svojich bohatších spoluobčanov, a ak bol majiteľom tradične nenávidený Číňan, svedomie zostávalo úplne čisté. Okrem rabovania bolo podľa pozorovateľov obvyklou zábavou rozbesnenej masy ľudí znásilňovanie čínskych žien. Krvilační novinári farbisto opisujú, ako otec pred zrakmi bandy musel znásilniť svoju dcéru. Národná komisia pre ľudské práva vo svojej oficiálnej správe potvrdila masové znásilňovanie žien a dievčat predovšetkým v dňoch 13. a 14. mája. Armáda vo svojich strohých oznámeniach uvádza, že v Djakarte zahynulo v búrlivých dňoch 499 osôb, Komisia pre ľudské práva hovorí o 1118 obetiach. V deň narodenín hlavného mesta spomínali študenti djakartských univerzít na svoje hrdinské činy a na štyroch študentských revolucionárov, ktorých mená budú raz spomínané v historických učebniciach - Elang Mulia Lesmana, Hafidhin Royan, Hendriawan Sie a Hery Hartanto zastrelili pre slabé nervy niektorého z indonézskych vojakov. Vojenský veliteľ akcie, generálmajor Sjansoeddin, potom kondoloval Elangovej matke a v tej chvíli už asi vedel, že smrťou štyroch mladých ľudí sa skončila dlhá vláda prezidenta Suharta. Po nástupe jeho osobného priateľa, viceprezidenta Habíbího, sa situácia predsa len upokojila.
STRATENÁ TURISTICKÁ
SEZÓNA
"Nie, nie, to nebude nadlho. Tu sa začne vojna, ale nie proti Číňanom, ale chudobní potiahnu proti bohatým." Diskusie pri čaji sa v posledných týždňoch výrazne spolitizovali. Majiteľ chatrče s čokoládami na plážach pri juhojávskom prístave Cilacap má veľmi zlú náladu. Sezóna je pokazená, len na susednom ostrove Bali je v tomto roku o 40 percent bohatých turistov menej ako vlani. A turisti sú veľmi významnou príjmovou zložkou štátneho rozpočtu, vďaka ich peňaženkám sa držia nad vodou milióny ľudí. Niekoľko minút so svojím susedom zápasil o právo predať nám šťavu zo zeleného melóna a nakoniec sa rozhodli rozdeliť sa o zárobok na polovičku. Číňania na rozdiel od neho nie sú v otázke národnostnej nevraživosti takí optimistickí. V meste Bandung najbohatšia vilová štvrť, ktorú obývali, rýchlo zarastá krovím. Väčšina Číňanov začala odchádzať už po tom, ako boli v minulom roku rozbité a vypálené čínske zmenárne v Yogyokarte. Ostatné sa dočkali masových "pogromov" na jar tohto roka. Tí, ktorí zostali, na ulicu vychádzajú len zriedka a trasú sa hrôzou pred ďalšou vlnou rasovej nenávisti. Nie farba kože, ale sociálny rozdiel bol hlavnou príčinou útokov. Číňania splnili rolu Židov dôstojne.
Ani nenávisť k dnes už bývalému prezidentovi Suhartovi nebola spôsobená jeho autoritatívnou politickou mocou, ale skôr skorumpovanosťou štátneho aparátu a povesťami o rozprávkovom bohatstve celej jeho rodiny. Pred štyrmi rokmi The Observer uvádzal, že sám vodca má 10 miliárd libier a jeho traja synovia a tri dcéry ďalších 10 miliárd libier. Podľa časopisu Forbes majú Suhartovci podiel v 3200 indonézskych spoločnostiach. Časopis odhadol majetok Suharta omnoho skromnejšie - okolo 4 miliárd USD. Zhodou okolností práve toľko sľubuje Svetová banka ako pomoc hladujúcim, na ryžu a sójové boby.
Stánkari ani hotely nezdražovali ani napriek prudkému pádu rupie. "To už by k nám vôbec nikto neprišiel," tvrdia majitelia a poskytujú nocľah za 40 000 Rp. Takisto, ako keď bolo 6000 Rp za 1USD. Zmenárnici dnes predávajú 1 USD za 14 000 Rp.
KATASTROFICKÉ VÍZIE
SVETOVEJ BANKY
Riaditeľ kancelárie Svetovej banky v Indonézii Dennis De Tray pohnutým hlasom v poslednom júnovom týždni vyhlásil, že pôžička 1 miliardy USD má pomôcť Indonézii reformovať jej finančný a bankový sektor a zmierniť veľa sociálnych problémov. Za tieto peniaze sa má do krajiny doviezť základný tovar - ryža, pšenica, múka, sójové bôby a cukor. Všetko je určené pre tých najchudobnejších a v súčasnosti už hladujúcich Indonézanov.
De Tray so zdvihnutým prstom varoval, že zhoršujúce sa ekonomické problémy Indonézie spolu s opakovaným suchom môžu v krajine vyvolať katastrofu. Ako inak nazvať stav, keď 50 miliónom Indonézanov alebo bezprostredne hrozí chudoba, alebo majú nedostatok kvalitných potravín. "Desiatky miliónov zúfalých ľudí veria, že im môžeme pomôcť," vyjadril sa De Tray dramaticky vo chvíli, keď sladké kondenzované mlieko bolo zlacnené o 100 rupií. Teraz stojí 3500 Rp, no napriek tomu si ho mnohí nemôžu kúpiť. Po chabom pokuse vlády zdražiť pohonné hmoty sa zdvihla taká vlna nevôle, že dnes opäť stojí 1 liter benzínu 1000 Rp, t. j. 1/4 USD. Hoci rupia má stále menšiu hodnotu, štát sa bojí zdražovať a bezmocne speje k tvrdému dopadu na dno priepasti.
Ekonomická kríza v krajine podľa skromných odhadov zahraničných expertov, vrátane autoritatívnych predstaviteľov Svetovej banky, spôsobí obrovskú nezamestnanosť. Chudobní a hladní sa však vďaka almužnám od vodičov nenasýtia a sústredia svoju nenávisť na hŕstku bohatých. Aj etnické zrážky sú podľa pesimistických predpovedí špecialistov nevyhnutné. Pracovití a bohatí Číňania, ak ešte vôbec v krajine nejakí zostanú, sa stanú častými cieľmi "pogromov" zbedačených más.
Správa De Traya chvíľami pripomína predlohu ku katastrofickému filmu. Varuje, že kolaps postihne aj zložitý distribučný systém v krajine, ktorá je taká rozsiahla, že bez základného spojenia v niektorých oblastiach hrozí skutočný hladomor. Indonézia je väčšia ako Čechy, Slovensko, Poľsko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a celá bývalá Juhoslávia dokopy.
Časť pôžičky Svetovej banky má byť použitá na záchranu životného prostredia. Nie je to ekologická precitlivelosť Západu, ale základná nevyhnutnosť. Pokiaľ zostane Indonézia so svojím ekonomickým krachom ponechaná sama sebe napospas, zo zemegule zmiznú ďalšie obrovské plochy tropických lesov. Drevo bude použité ako záchranný nafukovací kruh a v snahe získať aspoň nejaké valutové prostriedky, začne krajina masovo vyvážať to jediné, čo jej zostalo. Prírodné bohatstvo.
Miliardová pôžička je časťou z celkového kreditu vo výške 4,5 miliardy USD. Z neho 2 miliardy sú určené na podporu ekonomických reforiem a 2,5 miliardy na riešenie sociálnych problémov. Medzinárodný menový fond vyčlenil v novembri minulého roka Djakarte závratnú sumu - 43 miliárd USD. Ale zatiaľ sa reálne uvažuje o vyplatení len malej sumy. Svetová banka v hrôze pred masovými vzburami v ľudnatej Indonézii vyhlásila vytvorenie sociálnej záchrannej siete. Dúfa, že sa jej podarí sprostredkovať dary pre hladujúcich vo výške niekoľkých desiatok miliónov. Niektorí významní indonézski ekonómovia, napríklad Kwik Kian Gie, kričia na poplach. Podľa nich stratégia Svetovej banky a ďalších medzinárodných investorov spočíva v dodávkach finančnej pomoci po kvapkách. Podľa Gieho tak kríza v blízkom čase prerastie do výbuchu časovanej bomby. "Indonézia nepotrebuje drobné almužny, ale globálnu pomoc podobnú Marshallovmu plánu, ktorý zachránil Európu po druhej svetovej vojne." V opačnom prípade vraj hrozí rozpad Indonézie, predovšetkým odtrhnutie oblastí bohatých na suroviny, ktoré skoro prestanú znášať financovanie centrálnej, v problémoch sa zmietajúcej vlády a živiť desiatky miliónov hladujúcich hrdiel. K tomu sa pridruží aj tradičný problém so separatistickým katolíckym Východným Timorom, ktorý oslavuje svoju nezávislosť od Indonézie, a veľký konflikt v juhovýchodnej Ázii je na svete.
"Ak to takto pôjde ďalej," vyhlásil múdro Abdul po tom, ako preštudoval dennú tlač, ktorú mu požičal kamarát - zberač od McDonald`s, "šupnem si to cez more do Singapuru." Babička ešte chodí, aj keď ťažko, deti to hravo zvládnu," povedal a zdalo sa, že ten plán sa mu nerodí v hlave posledných päť minút. Nezdalo sa nám vhodné informovať ho o tom, že singapurská vláda už začala opravovať bývalé väznice na Ostrove sv. Jána. Práve sem, za ostnaté drôty, mieni nasťahovať nevítaných prisťahovalcov z celej juhovýchodnej Ázie, ktorá prežíva ťažkú krízu. Ekonomickú a aj morálnu. Dravé tigre sa menia na vychudnuté mačky.
Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA, Djakarta (Pre SME -
