Opozičná zmluva medzi ČSSD a Občianskou demokratickou stranou (ODS). Tak sa volá riešenie hlavolamu, ktorý českí voliči pripravili štyrom lídrom parlamentných strán zapojených do rozhovorov o zostavovaní vlády. Komplikované zadanie poskytujúce viacero alternatív rozlúskli napokon dve najsilnejšie strany. Predseda ČSSD Miloš Zeman, ktorý ako víťaz volieb od prezidenta Václava Havla prijal poverenie na začatie rozhovorov o zostavení vlády, si svoju domácu úlohu splnil a môže ju hlave štátu predložiť. Neočakávalo sa však, že Zemanovým záchrancom sa stane na poslednú chvíľu jeho dlhoročný protivník, šéf ODS Václav Klaus. Ten Klaus, ktorý bol predsedom vlády, keď Zeman prirovnal situáciu v Čechách k "spálenej zemi". Zvláštny pôvab dáva ich spolupráci aj Klausovo vyhlásenie vyrieknuté deväť dní pred voľbami. "Kategoricky vyhlasujem, že špekulácie o tom, že ODS bude po voľbách tolerovať menšinovú vládu sociálnej demokracie (s akýmikoľvek partnermi) sú neopodstatnené a nezmyselné". Odpoveď, prečo sa napokon tieto špekulácie tak výrazne priblížili skutočnosti, môžeme nájsť v bode, kde sa také rozdielne osobnosti, akými Klaus a Zeman sú, predsa len stretávajú - v ich túžbe po moci. Pre politika ašpirujúceho na post premiéra vlastnosť bezpochyby potrebná. O veľkej túžbe šéfa ČSSD po premiérskej stoličke svedčí i to, že neváhal ešte pred voľbami uvažovať o tom, že vo vláde budú sedieť aj Kremličkovi Dôchodcovia za životné istoty.
Napokon však všetko rieši opozičná zmluva s pravicovou ODS. Podľa doteraz známych informácií určí spôsob komunikácie medzi ČSSD a ODS, ďalej rozsah vzájomnej tolerancie a možnosť uzatvárania koalícií počas platnosti zmluvy. ODS odmietla v utorok ponuku KDU-ČSL a US deklarujúcu ich ochotu tolerovať menšinovú vládu ODS, pretože neverila, že by takáto vláda mohla byť stabilná. Zaklínadlom ODS sa stalo práve posledné slovo predchádzajúcej vety - "dlhodobo stabilné prostredie v Českej republike". To však v žiadnom prípade nemôže zabezpečiť opozičná zmluva a mechanizmy v nej zakotvené. Klaus to veľmi dobre vie. Ale kto by nevyužil takú skvelú príležitosť, akou je možnosť držať v parlamente v šachu výkonnú moc a zároveň mať aj ústavnú väčšinu?
