Bez ponášok na ľudovú tému, chov oviec k Slovensku patrí. Problémom, ktorý sa vlečie už niekoľko rokov, je, ako ho dostať na európsku úroveň. Ak sa redukcia „celoplošného“ stáda pri súčasnej štatistike 450 tisíc kusov zastavila, možno ju považovať za perspektívny základ ďalšieho rastu. Chovateľa však ženie do kopcov len toľko chuti, koľko mu zaručuje istota, že do jesene nedobačuje. Poľnohospodárske družstvo v Liptovskom Ondreji malo do vlaňajška jeden salaš s 300 bahnicami na stredisku v Liptovskej Porúbke. Tento rok sa v spolupráci s urbárskym spoločenstvom dohodlo na využívaní vysokohorských pasienkov a zriadilo ďalší na stredisku v Jakubovanoch. Podľa hlavného zootechnika družstva Ing. Augustína Dudeka počet oviec tak stúpol skoro na trojnásobok, čo však nepovažuje za podstatné. Rozhodujúca je ekonomika, úžitkovosť a reprodukčné ukazovatele. Od nich závisí ďalšie zvyšovanie alebo opačne, znižovanie stavov. Napriek existujúcemu výnosu ministerstva pôdohospodárstva, ktorý obsahuje jednotlivé dotačné tituly na podporu chovu oviec, zatiaľ sa o výraznejších výhodách v tejto špecializácii hovoriť nedá. Skutočnosť je taká, že sa oplatí iba obchod s jahňacinou. A výroba hrudkového syra. Tá spolu s dotačnou čiastkou vychádza na 89 korún za kilogram. Pokiaľ ide o odbyt a nákupné ceny vlny, nič by sa nestalo, keby sa ovce liahli nahé. Za dvadsaťštyri korún sa ich neoplatí ani strihať. Už to je úspech, že sa ekonomika chovu oviec v Poľnohospodárskom družstve Liptovský Ondrej ustálila na úrovni skutočných nákladov.

ALŽBETA KYSELOVÁ