tátnom zápase, keď by mal nahradiť Cafua, ktorý dostal v zápase s Dánskom druhú žltú kartu a nemôže hrať. Najlacnejší brazílsky hráč si nepochvaľoval hru v prvoligových kluboch a tak strávil väčšinu kariéry v malých druholigových provinčných mestách. Mzdy hráčov tam sú dosť nízke a tak sú odkázaní na iné príjmy. Ze Carlos po tréningu predáva v stánku melóny alebo pracuje ako automechanik. „Mám šťastie. Boh ma sprevádza a posväcuje moje kroky. Nemám sa na čo sťažovať,“ povedal. Jeho kariéra je klasickým brazílskym príkladom prechodu hráča z jedného malého klubu do druhého, pričom ani v jednom nestrávi viac ako rok. Profesionálne začal hrať v Sao Jose v roku 1990, prešiel takmer desiatkou klubov a nakoniec ho v roku 1997 za 300 000 USD kúpil klub Sao Paolo. Napriek tomu, že nákupná cena Carlosa bola len zlomkom hodnoty jeho spoluhráčov, zapáčil sa trénerovi Zagallovi pri hľadaní rezervy na pravé krídlo. Po tom, ako sa dozvedel, že bol zaradený do zostavy na MS, si kúpil svoj prvý oblek vôbec. Nerátal však, že naozaj pocestuje po prvýkrát vo svojom živote za hranice Brazílie, a rezervoval si na jún svoju svadbu. Tréner Zagallo dôveruje neodskúšanému hráčovi: „Je síce prvý raz v národnom tíme, ale má už 30 rokov. Nebol by tu, keby nebol dosť dobrý.“