tomu, že vláda poukazuje na dobré makroekonomické ukazovatele a fakt, že sa jej podarilo stabilizovať slovenskú štátnosť. Kabinetu premiéra Mečiara podľa výskumov verejnej mienky už v marci 1995 dôverovalo najmenej občanov - 45 percent v porovnaní s Ústavným súdom, prezidentom a parlamentom. V júni 1996 dôvera vláde klesla až na 34 percent a v januári 1998 dôverovalo vláde 33 percent občanov. Podľa slov lídra SDK M. Dzurindu aj „zbežné prečítanie programového vyhlásenia vlády a jeho porovnanie s realitou privedie človeka k nemému úžasu, ako keby čítal program pre inú krajinu“. Ako uviedol, SR sa pod vedením premiéra Mečiara dostala do medzinárodnej izolácie. Líder SDK za významný považuje rok 1996, keď vláda „privodila zvrat medzi tempom rastu produktivity práce a tempom rastu reálnych miezd tak, že produktivita sa dostala pod úroveň aj tak nízkeho tempa rastu miezd. Vláda namiesto toho, aby sa spamätala, siahla k regulácii miezd“. Poslanec vládneho HZDS J. Cuper na otázku, či si myslí, že úroveň demokracie za uplynulé štyri roky zodpovedala západoeurópskym štandardom, povedal: „Nezodpovedala. Ale nie z dôvodu, že by za to zodpovedala len vláda. U nás je skôr príklon k tomu, čomu sa hovorí anarchia, lebo demokracia - to sú pevne zaužívané pravidlá.“ Na otázku, aký podiel zastúpenia HZDS vo vedení parlamentných výborov očakáva, ak by bolo HZDS po voľbách v opozícii, Cuper uviedol: „Nepokladám toto za mieru demokracie. Je to vec ambícií. Ak by som bol opozičným poslancom, vôbec by mi neprekážalo, keby som nebol predsedom výboru.“ Podľa Cupera je celá záležitosť vecou dohôd koalície a opozície, čo však v tomto volebnom období chýbalo pre nezáujem opozície dohodnúť sa.