sále hotela Thermal mu prezident Nadácie Film Festival Karlove Vary Jiří Bartoška pred búrlivo aplaudujúcim obecenstvom odovzdal osobitnú cenu za dlhoročný prínos svetovej kinematografii. „Vždy som mal strach z ocenení, o ktorých sa tvrdí, že sú za celoživotné dielo. Dúfam, že toto je len za moju polživotnú prácu,“ povedal. Prácu herca charakterizuje Douglas ako príležitosť niečo predstierať. „Je to ako zábava a je v nej niečo detského. Na rozdiel od činnosti producenta, ktorý musí pôsobiť ako zodpovedný rodič a dívať sa na celok. Nemám rád, keď pri filme pôsobím naraz v obidvoch týchto polohách, pretože sú navzájom veľmi konfliktné. Herec občas býva sebecký a uvažuje iba o svojej úlohe. Musí však vedieť, že časť hereckého úspechu vyplýva aj z producentskej práce.“ Najväčším komplimentom sú pre Douglasa slová divákov, ktorí ani nemusia vedieť, čo bude vo filme robiť, ale vopred vyjadria presvedčenie, že bude dobrý. „Film je veľká stávka. Nikdy neviete, či bude úspešný. Keď som v roku 1975 spoluprodukoval Prelet nad kukučkiným hniezdom, mal som šťastie na režiséra Miloša Formana. Podarilo sa nám urobiť film, ktorý nikto iný v tom čase robiť nechcel.“ Možnosť pracovať na filmoch, keď chce, a nie keď musí, súvisí aj s finančnou istotou, ktorou sa Michael Douglas netají. Už v 70. rokoch mu ju dal úspešný televízny seriál V uliciach San Francisca, ktorého dva diely sám režíroval. Vyslúžil si ním mimoriadnu popularitu a za herecký výkon v ňom získal tri nominácie na cenu Emmy. Presne 104 asi hodinových častí seriálu, na ktorom pracoval päť rokov, mu podľa vlastných slov poskytlo aj televízne skúsenosti, šancu rýchlo pracovať a veľa sa naučiť. „Pocit úspechu príde vtedy, keď začnete veriť tomu, že ľudia sa budú chcieť na film pozerať. Nesnažím sa žiadne veci vopred uhádnuť a plánovito vyvolať spokojnosť diváka. Najskôr musím byť spokojný ja,“ hovorí syn legendárneho herca Kirka Douglasa, po ktorého boku vytvoril prvú maličkú rolu v roku 1952 vo westerne Vysoké nebo.

Byť dieťaťom úspešných rodičov podľa Michaela, ktorého syn je diskdžokejom a na herectvo nepomýšľa, nie je vždy ľahké: „Dlho vám trvá rozhodnúť sa, čo budete robiť. Na vysokej škole som bol hipíkom a nemal som žiadny špeciálny odbor. Keď ma v treťom ročníku na univerzite presviedčali, že by som si už konečne mohol vybrať, z čoho budem robiť diplomovku, začal som premýšľať. Povedal som si - otec je herec, mama je herečka, budem aj ja. A tak som začal študovať herectvo. Asi to nebol dobrý nápad. V divadle som mal odjakživa trému. K javisku som si musel položiť vedro a než som vystúpil na scénu, párkrát som doň zvracal. Skutočne to možno nebol výber pre mňa najprirodzenejšej práce.“ S otcom, ktorý sa momentálne pustil na dráhu spisovateľa, plánuje Michael Douglas v najbližšom roku spoločný film. „Zaoberá sa písaním a zmenilo ho to. Objavil duchovnú stránku života a inšpiruje ľudí dôchodkového veku. Dáva im silu žiť ďalej. Mnohí z nich často pred odchodom do penzie bývajú ako strom, ktorému na jeseň začne opadávať lístie. Môj otec im ukazuje, že je možné stále rásť a rozvíjať sa. Som naňho veľmi pyšný. Nie pre jeho filmové úspechy - on urobil 82 filmov, ja 25 - ale pre jeho život. Spoznal som jeho prostredníctvom obrovské množstvo ľudí. Vídaval som ho s Frankom Sinatrom, s Burtom Lancasterom… Boli a sú to ľudia, ktorí majú svoje neistoty a svoje chyby. Keď zistíte, že iní ľudia nie sú žiadni bohovia, získate istotu aj vo vlastnom živote. Naučíte sa vyrovnávať s úspechom i neúspechom. Čo viac mi mohol otec dať?“