Bol raz jeden klaun. Volal sa Cvako. To bolo jeho umelecké meno, aby ste rozumeli. V skutočnosti sa volal… Nik už nevie, aké bolo jeho pravé meno. Možno preto, lebo Cvako bol človek na všetko ľavý. Aj o meno prišiel. A tak sa stal klaunom. Aby ste sa stali klaunom, musíte vychodiť univerzitu kopancov a pádov a zaúch. Nos vám opuchne, líca vám očervenejú, huba sa vám natiahne od ucha k uchu, vlasy sa vám postavia do pozoru. Cvako mal krivé nohy a priamočiary život. Od štácie ku štácii, od mesta k mestu, od zaucha k zauchu. Juchuchu. Bolo to veľmi zábavné. Ale potom sa mu to celé zamotalo.
Zoznámil sa s jednou takou, čo zamotáva chlapom život. A Cvako bol chlap, aj keď bol klaunom. Sedela v prvom rade a mala okuliare. A vôbec sa nesmiala. To Cvaka znervózňovalo. To bude nejaká doktorka filozofie, pomyslel si v duchu (od ucha k uchu, juchu).
A možno aj bola, ale to nie je dôležité. Dôležité je to, čo sa zomlelo ďalej. Cvako zbadal, že jej oči za sklami okuliarov sú rozosmiate a smutné a majú farbu dymu. A potom sa stalo to, čo nečakal. Čakala ho. Stála pred jeho maringotkou a na hladine jej okuliarov plávali dva mesiace. V každom sklíčku jeden.
Spojili sa v dlhom, nekonečnom bozku. Keď sa odtrhli ústa od úst, Cvako zbadal, že jeho láska má na perách červeň z jeho pier. Aj líca mala červené. A konček nosa tiež. Vlasy sa jej rozstrapatili na všetky strany. Ako sa voláš? Spýtal sa jej Cvako. Ale ten bozk bol taký nekonečne dlhý, že mladá žena zabudla dávno svoje meno. A tak sa začala volať Klaunová. Na svet prišiel klaun v ženskom vydaní. Vyzerala ako všetci ostatní klauni, len oči mal iné. Trochu rozosmiate, trochu smutné a mali farbu dymu.
Pani Klaunová mala obrovský úspech. Fotrovia rodín ju hltali očami a maminy jej tlieskali Bravó. Len mu daj, tomu starému poprdovi! Klaunová sa nesmelo usmiala, zapýrila sa, koketne zažmurkala a nežne kopla Cvaka do zadku.
Zaželajme našim mladým dlhý život a nech im červená farba ešte dlho nezíde z nosov. A keď sa im narodí prvé klauniatko, určite vám dám o tom vedieť. Juchu!
