Vaše povolanie výtvarného kritika bolo zaiste vážené a obávané. Koho ste pochválili, ten šiel dopredu. Koho ste zdrbali, ten si ani nepípol. Presnejšie, ani nečiarkol, pretože Vy ste boli kritikom na výtvarné umenie. Prežili ste pokojný, pohodlný a zabezpečený život bez riskovania a výstrelkov. Chodili ste na výstavy maliarov a súdili ste. Možno ste chceli byť tiež maliarom, ale nemali ste na to. Možno ste naozaj mali radi výtvarné umenie, v takom stave a forme, ako Vás to učili v školách. Také výtvarné umenie, aké sa patrilo. Krajinky ako naozajstné, portréty vznešené a farby také, aké sú v skutočnosti. A potom prišli jedného dňa tí, ktorým ste dlho nemohli prísť na meno. 15. apríla 1874 v ateliéri fotografa Nadara na bulvári des Capucines bola vernisáž. Aby mohli vystavovať, museli si zainteresovaní založiť akciovku. Bola to tuším prvá výtvarnícka akciová spoločnosť v dejinách. A aj tak im to nepomohlo: výstava skončila finančným fiaskom. A nielen finančným. Poponáhľali ste sa, pán Leroy. Pozreli ste si obrazy a už 25. apríla ste vo svojom domovskom časopise Charivari výstavu strhali. A tým, ktorým ste nemohli predtým prísť na meno, ste v náhlom osvietení (veru, aj kritikom sa to občas stáva) dali meno: nazvali ste ich impresionisti. Chachacha, veľmi vtipné! Mysleli ste si, že sa Vám podaril dobrý žart. A pritom ste iba ukázali svoju slepotu. Byť výtvarným kritikom so zakrpateným zrakom je naozaj smola. Vy ste nevideli na tých obrazoch tú zúfalú snahu dostať sa pod povrch vecí, zachytiť mihotanie vzduchu, nepretržitú zmenu tohto sveta, niečo viac, ako doteraz vídali maliari starých čias. Tí páni prijali Vašu nadávku a urobili si z nej značku, ktorá pretrvala dodnes. Impresionisti. Maliari slnka a vzduchu a krásnych žien. A Vy ste sa dostali do dejín výtvarného umenia ako príklad hlupáka, ktorý chcel hodnotiť obrazy a pritom bol slepý. No, dostal ako dostal. Treba Vás hľadať v registroch poriadne dlho a potom človek nájde o Vás dva riadky. Zabite toho psa, je to kritik! zvolal vo svätom hneve Johann Wolfgang Goethe. Nie, vážený majstre, neubližujte takýmto znalcom. Netreba ich kameňovať. Takýmto kritikom sa stačí iba zasmiať a nechať ich odpočívať v ich tuposti. Tak ako Vás, vážený kritik Louis Leroy. Ešte šťastie, že u nás o podobných hlupákoch ani nechyrovať. Odpočívajte vo večnom zabudnutí,

Daniel Hevier