o, Holandsko, Dánsko) a jediný čierny kôň - Chorvátsko. Zo spoločnosti šiestich šampiónov, ktorí si na doterajších pätnástich MS rozdelili tituly, chýbajú iba Uruguaj a Anglicko. Prvý sa na Coupe du Monde vôbec nekvalifikoval, druhý uvoľnil po utorkovej penaltovej lotérii v St. Etienne cestu Argentíne, aby Brazília neostala v tradičnej konfrontácii Južnej Ameriky s Európou osamotená. Zvyšných osem stretnutí na francúzskych trávnikoch má teda obsadenie, ktoré je zárukou zážitkov dôstojných vrcholnému podujatiu.
Tento vývoj sa zároveň vysmieva lacnému fundamentu chronickej teórie o vzbure trpaslíkov, ktorú majú radi možno niektorí funkcionári FIFA či fanúšikovia - rojkovia. Tí s obľubou spievajú , že svetový futbal je dnes už taký vyrovnaný, že každý je schopný zdolať každého, že každý sa môže stať majstrom. Ochotne a rafinovane prezieravo to však živia aj favoriti. V prípade ich vyradenia môže poslúžiť ako alibistický reflex. Španielsko sa nerado stalo výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, ktorá sa pri takom vysokom počte účastníkov pritrafí. Vo Francúzsku však na druhej strane nevyčíňal ani jediný trpaslík (Chorvátsko sa do tejto kategórie nezmestí), čo pochovalo ich večne avizovanú revolúciu, kým sa vôbec začala. Historický zákon teda opäť nepustil - smotanu bude opäť lízať šľachta. Neúspešní malí - Kamerun, Nigéria, Mexiko, Maroko i ďalší dostali na rozlúčku cenu útechy v podobe emotívnej solidarity. Ich rozkošné tragédie o tom, ako im chýbali centimetre, minútky či momenty, aby definitívne vstúpili do dejín, ako si zaslúžili pokoriť nafúkané veľmoci, dojmú možno na tri dni. Je to iba odveká akademická polemika futbalových poetov s prozaikmi. Pravdu majú často, žiaľ, tí druhí, lebo hra hier sa stále hrá na góly, a nie na krásu, na efektívnosť, a nie na romantické ozdôbky, na menší počet chýb, a nie na väčší počet keby. Poltucet spomínaných šampiónov dovolil vstúpiť na finálové pódium iba trom „cudzincom“ - po dvakrát Holandsku, Československu a Maďarsku.
Nórsky tréner Egil Olsen mal pravdu, keď po vyradení svojho tímu vyčítal Talianom, že nehrali „nič moc“. Na druhej strane je určite dosť ostrieľaný odborník, aby si dokázal predstaviť, čo by sa dialo, keby zverencom jeho kolegu Maldiniho nestačilo kontrolovať rýchly vedúci gól Vieriho. Keby sa to isté podarilo Nórom, dozaista by pred ich bránkou vypukli riadne vetry. Historická skúsenosť dáva zapravdu aj dohadom, že Nemci by zvládli rolu favorita v infarktovom dueli s Mexikom, aj keby na začiatku druhého polčasu za stavu 0:1 trafil z čistej šance do ich siete Hernandez druhýkrát. Kapitán typického predstaviteľa krutého účelného štýlu Klinsmann to vysvetľuje nezdolným inštinktom bojového ducha v ich mužstve. Je pravda, že krajiny tretieho sveta sa rýchlo učia, doťahujú, obohacujú futbal o špecifický kolorit. V športe všeobecne funguje, že na nižších poschodiach je rast výkonnosti závratne prudký, čím vyššie sa však športovec dostáva, tým je ďalší posun ťažší, nepriamočiary. Atléti by o tom vedeli rozprávať. V kolektívnom športe navyše vstupuje do hry mentálna a takticko-psychologická kapacita. Matthäus, Klinsmann, Roberto Baggio, Dunga, Batistuta, Blanc, Bergkamp i ďalší hrajú futbal o veľké peniaze už nejaký piatok a pod tlakom celonárodnej zodpovednosti nemajú sklony z päťky prestreliť bránku ani vo finále MS.
Štvrťfinálový pavúk si teda zašpásoval a postavil proti sebe bývalých majstrov sveta (Brazília, Argentína, Taliansko, Nemecko) a nemajstrov (Dánsko, Holandsko, Francúzsko, Chorvátsko). Formálne tromfy sú jasné. Skúsenosť prvých kontra dravosť nenasýtených. Ani vo futbale však nie je všetko rigorózne nalinkované. Brazílsky superšampión napríklad viac inklinuje k ofenzívnemu risku a na druhej strane domáce Francúzsko tiež nie je hlúpe v obrane. Nielen preto, že v doterajších štyroch zápasoch neinkasovalo jediný gól z hry, Bartheza prekonal iba Dán M. Laudrup z jedenástky. Galaprehliadka svetového futbalu na francúzskych javiskách vrcholí, sklamaní malí sa učia doma pri televízoroch, veľkí tasia tromfy.
