Spoločná európska mena predstavuje spoľahlivú „kotvu“, na ktorú môžu byť fixované meny mnohých východoeurópskych krajín. Využitie eura ako „kotvy“ by znamenalo, že kandidátske krajiny budú mať rovnakú mieru inflácie so súčasnými krajinami EÚ. Pod pojmom kandidátske krajiny mali odborníci na mysli Poľsko, Maďarsko, ČR, Slovinsko a Estónsko. Analytici Medzinárodného menového fondu uviedli, že neočakávajú problémy pri spĺňaní všetkých požiadaviek EÚ, avšak nevyhnutná je konvergencia, ktorej dosiahnutie môže trvať dlhší čas. Väčšina krajín východnej Európy už teraz používa systém fixácie národných mien voči konvertibilným, čo výrazne zjednodušuje ich prípravy na členstvo v EÚ. Krajiny by mali fixovať svoje meny voči euru, resp. premeniť fixáciu z nemeckej marky na euro. Alternatívou je plánovanie inflácie pri súčasnom umožnení vyššej flexibility kurzov, pretože zvýšené kapitálové toky by mohli ohroziť režimy fixácie mien.
Jednou z najťažších úloh je výber počiatočného kurzu. Krajina, ktorej mena je nadhodnotená v porovnaní s konvertibilnými menami, na ktoré je fixovaná, bude musieť čeliť nadmernej nezamestnanosti, vysokým zásobám, nižšej miere inflácie, kým sa nedosiahne rovnováha. Ak bude mena naopak podhodnotená, krajina bude čeliť nadmernému dopytu a inflačným tlakom. Rozdiely medzi rastom produktivity medzi krajinami, ktorých meny sú na seba fixované, spôsobia pravdepodobne divergenciu mier inflácie.
