Špecifickým podmienkam - rozškriepená, pritom očividne sa asimilujúca menšina, všeobecne klesajúci záujem o divadlo - sa prispôsobilo prešovské DAD optimálne: popri tituloch určených pre festivaly a kalkulujúcich skôr s potleskom kritiky sa objavujú v dramaturgickom pláne aj také, ktoré berú väčší ohľad na obyvateľa svojej zájazdovej oblasti na severovýchode Slovenska. A keďže slovenská dramatika má v ňom dlhodobo vyárendované miesto, vracia sa Bačova žena na dosky divadla po tridsiatich štyroch rokoch znova. Pravda, aj najnovšia premiéra pripravila divákovi navyknutému na tradičný, televízny spôsob inscenovania klasiky nástrahu. Režisér J. Sisák zbavil osemdesiat rokov starý text folklórnej, vizuálne akokoľvek vďačnej ornamentiky, podstatne zredukoval počet postáv, pridal však k zvyšným nemú Alegóriu (V. Urbánková). Tá rozčleňuje drámu, hranú dnes už takmer módne bez prestávky, do kratších sekvencií, no hlavne ju ešte väčšmi posúva k antickej tragédii. Prehodnotenie podstúpila najmä titulná postava. Kým sa objaví v malebnom kroji, prezentuje sa v montérkach ako „šikovnica“, ktorá si zastane aj mužskú robotu (hoci tá by prislúchala skôr jej partnerovi). J. Sisáková akcentuje momenty vzdoru voči tlaku okolia: nie pasívny a poddajný nástroj, ale vyhranený charakter, ktorý zlyháva na nepriazni osudu, hoci - v dôsledku zredukovaného textu nie dosť zdôvodnene. Keďže paradoxne nedôjde k ozajstnej zrážke medzi Evinými mužmi, darí sa tak M. Markovi v úlohe amerikána Ondreja ako aj S. Hudákovi (Mišo) väčšmi vo chvíľach otrasu, ktorý sa obracia do vlastného vnútra, než v dramaticky vypätých situáciách. Ilúzie na antiku, ktorá priznávala človeku obmedzenú slobodu konania, najvýraznejšie, hoci aj nemou prítomnosťou stelesňuje Matka (T. Kučerenková, alternuje S. Škovránová), kým I. Latta v netypickej úlohe starého baču sa z tejto koncepcie čiastočne vymyká. Univerzálnosť inak variabilnej scény (Š. Hudák), ktorej dominuje teplá hnedá ako drevo, jej základný materiál, vykazuje miestami limity (keď sa rekvizity z kaštieľa i zo salaša ocitnú vedľa seba). Striedmo uplatnené pastierske piesne sa takisto podieľajú na strohosti inscenačného kľúča. Ten síce bez okľúk smeruje k podstate, ibaže na tejto ceste zamieňa miestami sošnosť so statickosťou. ĽUDOVÍT PETRAŠKO
(Autor je spolupracovníkom SME)