Takmer vypredané hľadisko Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave, čo v prepočte na jeho kapacitu znamená čosi viac ako šesťtisícové všegeneračné publikum, bolo v nedeľu večer svedkom jedinečného vystúpenia britského speváka Joa Cockera, ktorým vyvrcholil 33. ročník medzinárodného festivalu populárnej hudby Bratislavská lýra. Udalosť, ktorú by pravdepodobne všade inde vo svete mohli vnímať ako vysoký štandard hudobnej produkcie, si vzhľadom na slovenské pomery jednoznačne zaslúži označenie koncert roka. Legenda bieleho blues rocku, ktorej charakteristická verzia skladby With a Little Help from My Friends od Beatles, preslávená uvedením na festivale vo Woodstocku, sa navždy zapísala do novodobých dejín hudby, sa prišla bratislavským divákom naplno odovzdať. Už to nie je ten dlhovlasý Cocker, na ktorého sa nedá zabudnúť z filmových záberov na Woodstock, ale jeho unikátny pódiový prejav vyváži všetky podobne malicherné nedostatky. Typickými pohybmi, pre mnohých možno nekoordinovanými a kŕčovitými, ale predovšetkým nezameniteľným hlasom s černošsky drsnou chrapľavosťou a bluesovou surovosťou privádzal do varu nielen nadšených fanúšikov, ale aj svoj osemčlenný sprievod na pódiu. Dvojica klávesistov (s klavírom a hammondom), basgitarista, bubeník, saxofonista za perkusiami, gitarista a duo vokalistiek, všetci do jedného bez snahy o rušivé samostatné exhibície, sa postarali o dokonalý hudobný základ, na ktorom sa Cockerovi darí vystavať silné rytmické plochy i softrockové melódie.
Štyri minúty po dvadsiatej hodine hala po prvýkrát zaburácala, keď sa spustil bluesom nadýchnutý reggae ošiaľ Could You Be Loved, ktorý Joe Cocker zaradil na svoj súčasný album Across from Midnight. Klasika Boba Marleyho nebola jediným štandardom večera, popri niekoľkých novinkách totiž zneli najmä najväčšie hity dlhoročnej kariéry. Pochopiteľne, už od prvých taktov pravidelne za ohlušujúceho hukotu davu. Aktuálne piesne Tonight či N‘oubliez jamais striedala smršť hitov - chýbať nemohli You Can Leave Your Hat On (oklieštenú dychovú sekciu, príznačnú pre intro skladby, hravo posilnili klávesy), Don‘t Let Me Be Misunderstood, Summer in the City (väčšinou striedme jednofarebné osvetlenie zažiarilo dvoma sálajúcimi slncami na pozadí javiskovej konštrukcie), When the Night Comes, ani Unchain My Heart (hranica hluku v publiku pri úvodnom rozbehu piesne dosahovala takmer maximum večera). Nadšené výkriky neutíchali ani počas baladických okamihov, ktoré mali dva svoje vrcholy. Dueto Up Where We Belong, ktoré začiatkom 80. rokov naspieval s Jennifer Warnesovou (skvelé vokalistky sa od nasadenia takmer rozkrájali), a famózne vyznanie You Are So Beautiful (spoluautora Billyho Prestona), prerušované priam euforickým jasotom diváčok z ľavého okraja štadiónovej plochy. Neutíchajúci aplauz a dupanie priniesli tri vynútené prídavky. Na oduševnenie hlavného aktéra koncertu bolo radosť sa pozerať, takmer každý záver skladby sprevádzal výskokom podľa zvuku bicích a nikoho ani chvíľu nenechal na pochybách, že sám sa rozhodol od srdca zabaviť. Spolu s množstvom osobností hudobného a spoločenského života, ktoré si udalosť roka nenechali ujsť. Na sedadlách v sekcii VIP si ju mohli vychutnať napríklad aj Blažena Martinková, deň predtým členka poroty pri súťaži o Bratislavskú lýru, alebo exminister Ľudovít Hudek.
DALIBOR HLADÍK
