Je pravda, že vo svojich účtovných knihách mala IRB úvery na výstavbu elektrárne v Mochovciach, výstavba ktorej bola už v roku 1991 zastavená a znova sa rozbehla až v roku 1995, keď vláda SR našla investorov. Pri vzniku IRB v roku 1992 vraj slovenský manažment vtedajšej pobočky mal iné názory na financovanie rozvojových akcií ako pražské ústredie Investiční banky. A preto sa v názve banky po jej rozdelení objavil prívlastok „rozvojová“. Kapitál IRB bol v roku 1994 doplnený z pôvodných 500 mil. Sk na 1 mld Sk úpisom nových akcií, ale ďalšie kapitálové posilnenie sa napriek výzvam NBS nekonalo. Dokonca ani posilnenie cudzími zdrojmi - predajom obligácií - sa neuskutočnilo, napriek uzneseniu valného zhromaždenia IRB v roku 1997. Aj tu treba hľadať príčiny insolvencie IRB v decembri 1997, ktorú pravdepodobne spustili veriteľské a, samozrejme, konkurenčné banky a ktorá vyústila do uvalenia nútenej správy a poskytnutia asi 10 mld Sk z rezerv centrálnej banky. Na minulotýždennom valnom zhromaždení bolo zverejnené portfólio úverov, ktoré poskytla IRB podľa rezortov: 40 % úverov IRB poskytla na energetiku, 30 % na stavebníctvo. Úvery na stavebníctvo vznikli prebraním úverov na bytovú výstavbu na Slovensku od bývalej ŠBČS v roku 1990. Asi 11 % úverov poskytla IRB obchodu a službám, podiel úverov hutníctvu a strojárstvu je len 4 %. Pretože úvery na bytovú výstavbu boli poskytnuté za veľmi výhodných podmienok s úročením 2 %, rozdiel medzi cenou zdrojov má vyrovnávať štát podľa zákona o bankách v zmysle § 45a. Pri zostavovaní tohoročného štátneho rozpočtu ministerstvo financií v snahe ušetriť nepočítalo s výdavkami vo výške asi 700 mil. Sk na vyrovnanie strát IRB v zmysle uvedeného paragrafu. Zrejme aj toto bola príčina, že likvidná situácia IRB sa koncom roka veľmi zhoršila, lebo pre veriteľov IRB odmietnutie tejto podľa zákona nárokovateľnej sumy bolo signálom ohrozenia bezpečnosti ich peňazí v tejto banke.
V IPB Praha sa kapitál dopĺňal, a nakoniec ju získala Nomura
Je zaujímavé sledovať, ako sa vyvíjala situácia v Investiční banke, a. s. Praha, ktorá sa v roku 1993 premenovala na Investiční a Poštovní banku, a. s., lebo prebrala Poštovní banku, a. s. Praha. V tejto banke sa niekoľkokrát navyšovalo základné imanie najmä peňažnými vkladmi, ale aj doplnením o majetok istého investičného fondu. Na začiatku tohto roka mala IPB základné imanie 5,7 mld Kč, hoci v roku 1992 začínala so základným imaním 1 mld Kčs. IPB sa však nevyhla škandálom, navyše ju ovládol jej manažment napriek tomu, že bola v banke vložená zlatá akcia s nezverejnenými právami jej majiteľa - FNM ČR. Manažment IPB prostredníctvom spriaznených spoločností túto banku pred dvoma rokmi ovládol, čo sa stalo terčom kritiky českej verejnosti. Manažment IPB bránil úradom pri vykonávaní daňových kontrol, v apríli 1997 boli dvaja najvyšší manažeri IPB obvinení zo sprenevery a porušovania obchodných pravidiel a vzatí do väzby. Neskôr boli prepustení a nedávno štátny zástupca povedal, že je možné, že vyšetrovanie skončí bez oznámenia na súd. Do portfólií IPB sa dostali významné podiely v mnohých najmä potravinárskych a papierenských podnikoch, čo kritizovali manažmenty podnikov a následne ich zamestnanci a časť verejnosti, lebo sa tušilo, že nejde o účasti stabilné a ovládnutím podniku začala IPB diktovať svoje úverové podmienky.
Ešte Klausov kabinet si konečne minulý rok uvedomil, že IPB s podielom klasifikovaných úverov nad 20 %, s tretinovým akciovým podielom FNM ČR českej vláde robí starosti , preto sa začal usilovať o jej predaj napriek odporu najmä politikov z opozičnej ČSSD. Vo februári 1998 po dlhých vyjednávaniach sa podarilo predstaviteľom FNM ČR podiel v IPB predať japonskej Nomure, hoci iba za cenu zodpovedajúcu jedenapolnásobku nominálnej hodnoty tohto podielu. Nomura sa zaviazala navýšiť základné imanie IPB o 6 mld Kč, upísať zdroje vo forme podriadeného dlhu vo výške ďalších 6 mld Kč. Vláda však musela z IPB vybrať úvery poskytnuté za socializmu na bytovú výstavbu, ktoré mala táto banka v portfóliu v objeme 17 mld Kč a dať ich do správy Konsolidační banky, s. p. Praha. IPB vykázala stratu za minulý rok vo výške 11 mld Kč a nedávno ohlásila úpis akcií v objeme 1 až 31 mld Kč. Je zrejmé, že takýto pohyb kapitálu môže banku ozdraviť, pochopiteľne, bez solventných investorov to nejde. Je známe, že Nomura sa zaviazala českej vláde, že si podiel v IPB podrží len najviac 6 rokov.
Ozdravovanie slovenských bánk bez kapitálových vstupov je nekonečný proces
U nás sa o vstup do IRB zaujímajú cudzí investori, ale najmä politika MF SR zahraničným investorom do podkapitalizovaného slovenského bankovníctva nepraje. Podľa zákona o bankách musí NBS nadobudnutie podielu v banke vyššieho ako 10 % prerokovať s MF SR. Banky sa doteraz ozdravujú samoliečením, ktoré spočíva v predaji získaných prevažne krátkotermínových peňazí štátu za vysoké úroky, do konca mája pravidelne za vyše 20 %. Pritom časť podnikateľského sektora o získaní úveru môže len snívať. Ministerstvo by si malo uvedomiť, že nemožno dlhodobo (už vyše 5 rokov) hovoriť o ozdravovaní bánk a zároveň presviedčať verejnosť o dobrých makroekonomických ukazovateľoch slovenskej ekonomiky. Verejnosť s nevôľou sleduje mohutné investície bánk nachádzajúcich sa v reštrukturalizácii do budov a zároveň vie, že tie isté banky odvádzajú takmer nulové dane zo zisku pre štátny rozpočet, lebo výnosy banka používa na krytie strát. Takéto použitie výnosov u nás nie je obmedzené napríklad maximálnym podielom na bilančnej sume. Ministerstvo financií by malo vysvetliť, čo sleduje takáto politika v daňovej oblasti voči niektorým bankám, keď štát trpí deficitom daňových príjmov a minister Miroslav Maxon musel nedávno ohlásiť redukciu štátnych rozvojových programov a škrtá mnohé rozpočtové výdavky. Ministerstvo výpadok daní kompenzuje podzákonnými opatreniami o dodatočnom zdanení výnosu zo štátnych cenných papierov, čím nedáva dobré meno právnemu systému Slovenska. Poslednému opatreniu MF o dodatočnom zdanení rozdielu medzi emisnou cenou štátnych dlhopisov a výplatou jeho istiny sa vedia investori vyhnúť.
Platné slovenské predpisy umožňujú vykazovať niektorým bankám v reštrukturalizácii zisk, aby si z neho mohli prideliť až 10 miliónov Sk na tantiémy pre niekoľkých členov predstavenstva a dozornej rady. Aj pre reálne stratovú banku je dobré vykázať zisk, aby sa vyhla zákonu o mzdovej regulácii. Podľa západných účtovných štandardov však napr. VÚB zisk za minulý rok nemôže vykázať. Je všeobecne známe, že podnikanie bánk je pod dozorom bankového dohľadu NBS, ale spomenuté predpisy a metodika účtovníctva bánk sú pod gesciou ministra Maxona.
Ukazuje sa, že ozdravovanie veľkých slovenských bánk samoliečením v podmienkach legislatívy, ktorú spracováva MF, je nekonečný proces, lebo podľa výrokov najvyšších predstaviteľov štátu v inak úspešnej slovenskej ekonomike práve v týchto bankách sú stále ich bilancie obsadené zlými úvermi. JURAJ VECHTER
