chýbajú,“ povzdychol si pred víkendovými Kováčskymi dňami na Červenom Kameni jeden z majstrov Igor Čierny v súvislosti s tým, že kováčstvo sa vyučuje napríklad na strednom odbornom učilišti poľnohospodárskom. Na hradnom prednádvorí, kde cez víkend svoje umenie predvádzali kováči - slovenskí, ukrajinskí i spoza rieky Moravy, si „zelenáči“ v hnedých zásterách pri nákovách za tónov Vivaldiho počínali ako skúsení harcovníci a oko laika len ťažko rozlíšilo, kto je učeň či tovariš a kto skutočný majster. Nelichotivé postavenie vyučovania umeleckého kováčstva na Slovensku si návštevník uvedomil až na výstave žiackych prác, ktoré boli síce nápadité i „umelecké“, miestom ich vzniku však bola iba Nitra a Kremnica. Jediná kremnická stredná škola umeleckého priemyslu, na ktorej má výučba umeleckého kováčstva vysokú úroveň, je však na Slovensko málo. Kováčske dni potvrdili i ďalšie slová I. Čierneho, že kuť budú iba skutoční umelci a vystavené budú iba umelecké diela, a nie gýče, ktorými sú preplnené stánky na trhoviskách a výklady obchodov. Výstava plastík majstrov „čierneho“ remesla potvrdila, že v súčasnosti je len veľmi ťažko rozlíšiť, čo je ešte remeslo a čo umenie, ako aj skutočnosť, že umelecké kováčstvo by si zaslúžilo viac pozornosti aj zo strany výtvarníkov, umelcov a pamiatkárov. Jednou z lastovičiek by mohlo byť zorganizovanie odborného seminára historika Dubovského ako sprievodnej akcie podujatia. „Zatiaľ je ku nám milosrdné i slnko, ešte tak nepripeká,“ utešovali sa navzájom kováči, dúchajúc do pahreby a poškuľujúc po dobre vychladenej dvanástke v nedeľu dopoludnia. Sotva boli medzi nimi zástupcovia firiem, ktoré sa zaoberajú „umeleckým“ kováčstvom, ktorého výsledným produktom sú síce trhom žiadané, no gýčovité postele a stoličky. V porovnaní s vystavenými plastikami ľudí, zvierat či mnohých abstraktných výstav, ktorým nechýbala myšlienka, by vyzneli smiešne. (mat)