“ Ťiang Ce-min sa tváril rovnako ako pri akejkoľvek inej Clintonovej poznámke. Z jeho večne prižmúrených očí sa nedalo vyčítať žiadne vzrušenie, žiaden pocit. Napokon a prečo aj? Číňania predsa nie sú Američania: pri stretnutí sa správajú pokojne, nekričia a negestikulujú tak, ako to zvyknú robiť Američania či Taliani… Ale čínsky prezident si obsah vety určite dobre zapamätal, a po celé nastávajúce mesiace dával pozor na to, aby jeho krajina neurobila prešľap, ktorý by sa Bielemu domu nepozdával. A tak incident s disidentmi, ku ktorému sa odhodlalo zopár „neinformovaných“ úradníkov práve počas prebiehajúcej Clintonovej návštevy, možno brať len ako výstrahu, s ktorou sa v pláne nerátalo… Napokon Číňania, aby „smutnú záležitosť rýchlo uhladili“, aby čo najmenej vrhala svetlo na tragické udalosti spred deviatich rokov na pekinskom námestí Tchien-an-men, vzápätí popravili troch Číňanov, ktorí pred časom zavraždili amerického inžiniera.
Amerika sa v súvislosti s Clintonovou cestou do Číny rozdelila. Aj keď väčšina obyvateľov podľa prieskumu televíznej stanice CNN a denníka USA Today uvádza, že súhlasí s cestou do polokomunistickej Číny, či do krajiny „komunistického kapitalizmu“ (také výrazy používajú americkí komentátori) - za cestu je 58 percent, nesúhlasí 38 percent a ostatok nevie zaujať stanovisko. Časť politických komentátorov cestu podporuje, iná skupina ju odsudzuje, podobne je to aj s politikmi: najviac odporcov je z radov republikánov, najmä predseda zahraničného výboru Senátu, známy Jesse Helms. Ale Newt Gingrich, politicky najmocnejší republikán, predseda Snemovne reprezentantov a reprezentantov Kongresu a duchovný vodca konzervatívnej revolúcie, cestu schvaľuje. Tí, ktorí tento krok Clintonovej zahraničnej politiky podporujú, vychádzajú okrem iného z faktu, že Čína sa stane v budúcom storočí supermocnosťou, a Amerika, či bude chcieť, alebo nie, bude musieť s takou krajinou len a len spolupracovať.
To, že Bill Clinton musí všeličo aj počas terajšej návštevy v Číne „prežuť“, najmä čo sa týka dodržiavania ľudských práv v samotnej Číne, kde je vo väzení ešte stále 2000 disidentov, či represií voči tibetským budhistom, alebo potláčania čínskych kresťanov, treba vidieť v inom svetle práve z hľadiska budúcnosti. Spojené štáty, zdá sa, čoraz viac chápu, že si nemôžu dovoliť, aby v nejakom regióne sveta vyrástla mocnosť, ktorá by si robila mocenské nároky na časť sveta, alebo dokonca na svet celý, ako tomu bolo v tomto storočí v prípade Nemecka, Japonska či Ruska. Chyby americkej zahraničnej politiky spôsobili, že sa Amerika ocitla v dvoch svetových vojnách, vo vojne studenej, a dokonca musela bojovať v dvoch iných konfliktoch, v Kórei a vo Vietname. Najmä tieto tragické „poučenia“ z histórie mali na pamäti americkí politickí stratégovia pri príprave terajšej cesty amerického prezidenta v Číne. Ak sa americkému prezidentovi podarí len o krok posunúť Čínu na správnu cestu histórie, bude to úspech pre celý svet.
MICHAL HAVRAN
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
