Bol raz jeden strom. Vysoký, košatý, nádherný strom. Nie je dôležité, či sa volal Quercus robur, Carpinus betulus alebo Populus canescens. Nikto, kto prechádzal okolo neho, sa nezaujímal, aký je to druh, každý si iba v duchu povedal: Aha, strom. A okrem toho: stromy majú celkom iné mená, ako im dávajú ľudia. Ale nikto sa ich nedozvie, pretože o živote stromov sa vo všeobecnosti vie veľmi málo. Strom stál na tom jednom mieste už dlhé roky. Okolo neho sa rodili a zomierali ľudia, hrdzaveli veci, odkvitali trávy, drobili sa skaly, vznikali mestá, ale stromu sa to nijako nedotýkalo. Aspoň nedal na sebe nič poznať. Stál pevne vkorenený v zemi. Ako loď, ktorá spustila kotvu v prístave a už sa nemôže vydať na plavbu. Mnohí z nás si myslia, že stromy sa nemôžu pohybovať. A možno sa ani nemôžu. Alebo nesmú. Alebo nechcú. Lenže tento strom stál tak dlho na jednom mieste, až sa mu začali vracať spomienky ako vtáci do koruny. Boli to spomienky na dávne, pradávne časy, keď na svete žilo oveľa menej ľudí ako dnes.
A okrem nich tu boli aj všelijaké iné bytosti: víly, škriatkovia, nymfy, jednorožce... Strom, ktorý spomínal, sa od rozrušenia celý rozochvel, hoci bolo bezvetrie. V korune sa mu to rozšumelo neviditeľnou hudbou. V končekoch konárov pocítil jemnú triašku. Celý sa napol, až zem okolo neho začala pukať. Strom si uvedomil, že aj on má nohy. Tak ako ľudia a zvieratá aj on mal nohy! Mal ich však uväznené hlboko v zemi. Boli tak dlho pochované pod zemou, až sa zmenili na korene. Všetky stromy už dávno zabudli, že majú nohy a môžu chodiť. Iba tento strom nie. Skúsil ich vyslobodiť. Nesmierne dlho a trpezlivo hýbal vlastnými koreňmi. Ale stromy majú čas. Nikam sa nemusia ponáhľať. Náš strom však pocítil, že ak ostane na jednom mieste, zahynie. Rozpukne sa od túžby, vyschne od smútku. Musí sa oslobodiť. Musí premeniť svoje korene na nohy! Navonok nič nebolo vidieť. Ľudia stále chodili okolo toho stromu a v duchu si mysleli: Aha, strom. A potom, na svätého Jána, keď je najkratšia noc v roku, sa to stalo. Strom vedel, že nemá veľa času. Na zázraky nikdy nie je času nazvyš. Urobil ešte jeden pohyb a bol voľný. Skúsil spraviť krok. Išlo to ťažko a kostrbato, pretože nekráčal celú večnosť. Ale korene si ešte matne spomínali na časy, keď boli nohami a vedeli kráčať. Strom kráčal. Keby ho v tej chvíli niekto stretol, bol by sa vydesil na smrť. Všade však bolo ticho a tma. A strom šiel pokojne a vytrvalo. Nikam sa neponáhľal. Teraz už vedel, že to do rána stihne. Ostala tam iba diera. Na druhý deň išli tade ľudia a spytovali sa: Kde sa podel strom? Museli ho v noci vyrúbať. A krútili hlavami a mysleli si, že by s tým mal niekto niečo robiť. A nikomu nebolo dopriate poznať celú pravdu. Pretože tá pravda je tvrdá a ostrá ako nôž. Len sa dobre zadívajte na stromy okolo seba. Navonok nič nepoznať, ale skúšajú to. Začali hýbať koreňmi. Možno to ešte chvíľu potrvá, ale stromy majú čas.
