mesto v meste, najväčšie provizórium v Európe, paneláková dedina! Áno, takto všelijako bývaš označovaná. A ešte inak: si vraj mestom, kde sa nedá žiť, kam sa chodí iba nocovať. Si pohlavné mesto (hneď po hlavnom meste tejto krajiny). Si v dlhodobom prenájme nás, ktorí sme sa sem nasťahovali z iných kútov Slovenska. Vyhnali sme starých Petržalčanov, ktorí tu mali domčeky, chatky, záhrady, svoje životy... A vytvorili sme Dvory bez dvorov, Lúky bez lúk, Háje bez hájov... Takto ľubozvučne sme si nazvali jednotlivé mestské štvrte tohto veľkomesta. A ja sa Ti musím priznať, že Ťa mám v podstate rád. Aj keď mi chvíľami (a miestami) lezieš na nervy, aj keď ma dennodenne ničíš. Prišiel som na šokujúcu vec: aj Teba sa dá mať rád. Možno to súvisí s tým, že si mestom, z ktorého už neodídem, v ktorom budem musieť zomrieť. (Človek si nemôže vybrať miesto, kde sa narodí, ale to, kde zomiera, väčšinou áno.) Možno to mnohí nepochopia, ako sa dá milovať monštrum ako je Petržalka. Také bludisko - obludisko, také obludárium... A predsa je to v mojom prípade tak. Viem, bývajú tu ľudia, ktorí Ťa pokladajú za trest, za vyhnanie z raja, za pomstu svojich detí, za neľudský experiment komunistov. Ale je nás dosť tých, ktorí Ťa začínajú mať radi. Ale čo to znamená mať rád mesto? Dá sa milovať mesto a nenávidieť ľudí, ktorí v ňom žijú? A tak mám rád aj nás, Petržalčanov. Narodil som sa síce v Bratislave, ale už som pochopil, že človek je tým, čím sa cíti byť. Ja sa naozaj cítim byť Petržalčanom. Bývam tu pomaly dvadsať rokov a rýchlo približne tak isto. Keď sa aj v tejto chvíli pozriem pred seba, vidím vrcholce štíhlych topoľov. Tých topoľov je možno zo štyridsať a vytvárajú mohutný živý plot. Živý plot z topoľov, aj to si ty, Petržalka! Vidím, ako do materských škôlok chodí čoraz menej detí. Z niektorých materských škôl sa stali sanatóriá liečby pre drogovo závislé dospelé deti. Aj to si ty, Petržalka. Prekliata, opľúvaná, nenávidená, milovaná. Mesto bez farby, chuti, zápachu. Nocľaháreň mŕtvych duší, proletárov s akademickými titulmi, ľudí, ktorí ťa opúšťajú každé ráno ako hysterický manžel hádavú manželku. A predsa sa večer čo večer k Tebe pokorne vraciame. V týchto dňoch je aj akési malé jubileum, 720 rokov odvtedy, čo odovzdali Petržalku bratislavskej kapitule. Si teda naozaj stará, ctihodná dáma. Ak existuje niečo ako duch miesta, a ja verím, že existuje, tá mnohoročná kultúra a tradícia sa nestratí ani pod haraburdím panelákov. Verím Ti, Petržalka. Tvoj obyvateľ Daniel Hevier