Od ukončenia vojny medzi čečenskými separatistami a Ruskom v auguste 1996 sa tu vlastne veľa neudialo. Prestalo sa síce zabíjať, prebehli tu voľby a Čečenská republika má vlastný, na miestne pomery demokraticky a pod dohľadom zahraničných pozorovateľov zvolený parlament, vládu a prezidenta. Táto vláda síce pokladá Čečenskú republiku-Ičkériu za nezávislý štát, jej prezident a bývalý dôstojník sovietskej armády Aslan Maschadov je však dnes realista, osamostatnenie pokladá za proces, ktorý treba viesť medzinárodne rešpektovanými mierovými prostriedkami a snaží sa dbať o imidž, ktorý má Ičkéria v zahraničí. A Západ síce pobúrene reagoval na jatky v Čečensku, ale po uzavretí mieru nijaká západná krajina Ičkériu neuznala.
Čečensko je i po dvoch rokoch krajinou zničenou vojnou. Čečeni sa na jednej strane sporia s Moskvou o vojnové kompenzácie (Rusko však nemá dosť peňazí ani pre svojich ľudí), a pritom sú si aj sami na vine, keď k nim nikto z cudziny investovať neprichádza. Niektorí hrdí príslušníci tohto národa sa totiž z nedostatku lepšieho uplatnenia svojho talentu po vojne dali na obchodovanie s unesenými cudzincami. Vláda siahla po islamskom práve šaría a zločiny trestá verejnými popravami či utínaním ruky. Po krajine sa túlajú polovojenské skupiny odhodlané na všetko. Rusko môže dnes vlastne celkom rado prenechať zodpovednosť Maschadovovi.
Vyhlásenie výnimočného stavu s následným otvoreným súhlasom Moskvy je vlastne smutným ojedinelým prejavom čečenskej nezávislosti - podľa ústavy môže na území Ruskej federácie vyhlásiť výnimočný stav len moskovská vláda. Čečenská vláda odôvodnila výnimočný stav nutnosťou zásahu proti ozbrojenej skupine Salmana Radujeva, jedného z bývalých poľných veliteľov, ktorý sa "preslávil" diverznými akciami proti Rusom mimo čečenského územia. Radujev, ktorý bol sám ťažko ranený pri atentáte (musel údajne podstúpiť plastickú operáciu tváre), viní Maschadova z kolaborácie s Rusmi a dokonca zo smrti Džochara Dudajeva - prvého postsovietskeho vodcu Čečenov, ktorého zabila dobre cielená ruská raketa v roku 1996.
Násilie plodí násilie. Existujú pochybnosti, či má čečenská vláda dosť síl na to, aby skoncovala so svojimi bývalými spolubojovníkmi, ktorí mier zrejme nepoznajú a poznať nechcú. Kým sa však Čečeni boria s vlastnými problémami, nemusí sa Moskva, ktorá má zasa kopu tých svojich, obávať ďalšieho stupňovania požiadaviek Čečenov na nezávislosť.
