Formálne začal Irán svoje otvorenie voči Amerike v januári. Stalo sa tak v priebehu interview, ktoré bolo zamýšľané ako priamy príhovor k americkému ľudu. Prezident Muhammad Chatámí, v minulom roku zvolený reformátor, navrhol kultúrnu výmenu ako cestu k "rozbitiu nedôvery". "Usilujeme sa o to," pokračoval, "o čo usilovali aj zakladatelia americkej civilizácie pred štyrmi storočiami. To je tiež dôvod, prečo si uvedomujeme intelektuálnu spriaznenosť s americkou civilizáciou". USA rýchle reagovali. Prezident Clinton povedal, že Amerika "ľutuje odcudzenie", ku ktorému došlo medzi oboma národmi, a dodal, že "skutočné rozdiely" už nabudúce nie sú "neprekonateľné".
Februárová cesta amerických zápasníkov do Teheránu prelomila ľady. V krajine, kde hotelové steny stále zdobia nápisy "Preč s USA", boli Američania oslavovaní takmer rovnako ako porazení Iránci a viali americké zástavy. USA a Irán sa 21. júna stretli vo futbalovom zápase vo francúzskom Lyone. Hoci šport zmenil atmosféru nenávisti, pokračujúce diplomatické manévre sú oveľa podstatnejšie.
V priebehu zimnej irackej krízy Washington prostredníctvom OSN i ďalších kanálov vyzval Teherán na uzatvorenie najrýchlejšie rastúcej medzery v medzinárodných sankciách uvalených na Irak. Vo februári zaútočila Chatámího vláda na ilegálne zásielky ropy realizované cez iránske teritoriálne vody, na ktorých Bagdad zarobil stovky miliónov dolárov. Do polovice marca sa podarilo viac ako polovici týchto lodných zásielok zamedziť. Vzhľadom na to, že objem tejto ropy bol príliš malý na to, by spôsobil výraznejšie výkyvy na medzinárodnom trhu ropou, pohnútky tohto činu sa ukázali ako čisto politické - ako priateľské iránske gesto smerom k USA. Váhavo sa Irán začína zaoberať aj ďalšimi tromi veľmi dôležitými americkými záujmami:
1. V decembri 1997 sa v Iráne konal summit Organizácie islamskej konferencie, v ktorého priebehu Irán navrhol a presadil rezolúciu uznávajúcu dohody z Oslo z roku 1993, vymedzujúce základný rámec pre dosiahnutie arabsko-izraelského mieru.
2. Irán v priebehu nedávnej návštevy Mary Robinsonovej, najvyššej predstaviteľky OSN pre ľudské práva, prisľúbil nepropagovať zabitie spisovateľa Salmana Rushdieho, autora Satanských veršov, ktorý bol odsúdený na smrť predchádzajúcim ajatolláhom Chomejním za rúhanie sa proti islamu.
3. Irán sa stal signatárom Konvencie o chemických zbraniach, keď jeho parlament minulý rok zmluvu ratifikoval.
Amerika trvá na tom, že Teherán musí ešte mnoho urobiť. Iránska podpora Hizballáhu, Hamasu a Islamského džihádu aj ďalších teroristických skupín zacielených na Izrael zostáva stále kameňom úrazu. Verdikt proti Rushdiemu stále platí, i keď Irán teraz hovorí, že už nikoho nenajme, ani nezaplatí, aby rozsudok vykonal. A Irán sa tiež stále snaží získať materiál pre výrobu nekonvenčných zbraní, predošetkým rakiet dlhého doletu. Irán naopak obviňuje Ameriku, že zdržiava rozhodnutie prípadov zablokovaných v haagskom dvore, ktoré by mohli uvoľniť stovky miliónov dolárov iránskych aktív zmrazených od krutých rokov 1979-80. Prezident Clinton i prezident Chatámí tiež vzdorujú prekážkam na domácej pôde. V Iráne to je neobvyklá mocenská štruktúra. Ajatolláh Ali Chameneí ako najvyšší náboženský vodca má konečné slovo vo všetkých otázkach domácej a zahraničnej politiky a celkom pohŕda obnovenými vzťahmi s Washingtonom. Iránsky parlament je ovládaný konzervatívcami. V Amerike je to Kongres, ktorý drží na uzde možnosti Bieleho domu. V roku 1996 boli zákonom uvalené sankcie na všetky zahraničné spoločnosti, ktorých obchod s Iránom presahuje 20 miliónov amerických dolárov. Hrozby Kongresu prijať ďalšie podobné zákony prinútili prezidenta Clintona vydať exekutívne nariadenie zakazujúce americkým ropným spoločnostiam obchodovať s Iránom. V priebehu niekoľkých týždňov sa Clintonova administratíva musela rozhodnúť, či má uvaliť tieto sankcie i na francúzsko-rusko-malajské konzorcium, ktoré sa založilo na využívanie ropných polí v iránskych pobrežných vodách - multimiliardové konzurcium, pôvodne pripravované americkou ropnou spoločnosťou Conoco, ktorému bola účasť na tomto podniku zakázaná exekutívnym nariadením. Osud obchodnej dohody spoločnosti Conoco len podčiarkuje výzvy na bezvýhradné zrušenie tejto politiky, ktorá je v súčasnosti kontraproduktívna. Avšak nená- silné, pomalé otváranie Teheránu a Washingtonu voči sebe navzájom sa zatiaľ nejavia ako prekliate, v úplnom protiklade k tajnému a súčasne fraške podobnému výmennému obchodu zbrane za rukojemníkov, ku ktorému došlo za pôsobenia prezidenta Reagana v roku 1986.
Autor: ROBIN WRIGHT, Washington D. C, (Autor je komentátorom Los
