Aida režijne patrí v histórii bratislavskej opery do pätice najčastejšie inscenovaných diel Giuseppe Verdiho. Doteraz najväčší časový odstup od premiér - plných dvadsať rokov - je zároveň dôkazom, že ide o titul, ktorého interpretačné nároky potrebujú vhodnú konšteláciu umeleckých síl. Vedenie Opery SND usúdilo, že pravá chvíľa nastala a v exkluzívnom "riaditeľskom" balení ponúklo Aidu na sklonku sezóny. Vyplývajú z postov, na ktorých páni Fischer (generálny riaditeľ SND) a Lenárd (riaditeľ Opery SND) sedia, nik nemôže pochybovať, že Aidu im nadiktovala dramaturgia, naopak, máme dôvod si myslieť, že ide o naplnenie túžob a ambícií tvorivého tímu. Dirigent Ondrej Lenárd vždy citlivo vnímal verdiovský dramatizmus, jeho vzrušujúcu pulzáciu, skryté i otvorené výrazové poryvy, vždy vedel vyklenúť hudobný ťah opery v plnej bohatosti a obsažnosti. Rovnako je o ňom známe, že miluje "tutti" zvuk, že sa vie opájať sýtosťou farieb a mohutnosťou gradácií. Všetky tieto polohy partitúre Aidy skrýva a po lanskom koncertnom uvedení ich ponúkol i teraz v opernom dome. Z inscenačných zložiek vyšlo Lenárdovo hudobné naštudovanie víťazne. Na rozdiel od minulosti, keď boli jeho produkcie povestné aj prísnymi kritériami na výber sólistov, tentoraz vo svojich nárokoch klesol prekvapujúco nízko. Pri všetkej úcte k umeleckým zásluhám M. Blahušiakovej dnes jej už part Aidy - minimálne pre nepríjemne rozkolísaný, drsný a vo výške problematický tón - jednoducho nepatrí. Naopak, premiérová Aida zaskakujúcej, svetovými javiskami preverenej Oľgy Romankovej bola jasnou ukážkou verdiovskej interpretácie. Krásna farba hlasu, technika, výraz, herectvo - všetko harmonizovalo a oblažovalo. Ani Gurgen Ovsepjan (Radames) sa nevyhol zjavným ťažkostiam vo vysokej polohe, ktoré ho neopustili ani po horúčkovitom prekonaní vstupnej árie. Alternujúci Roman Tsymbala síce nevynikol farbou hlasu, postupne však si získal dôveru štýlovosťou a razantnosťou prejavu. Obe typovo úplne odlišné Amneris - Kirilovej väčšmi upriamená na spevácky prejav a Saparovej-Fischerovej herecky vášnivejšie boli akceptovateľné, podobne ako Babjakov priebojný Amonesro a Mikulášov noblesný Ramfis. Problémom novej Aidy je jej javisková podoba. M. Fischer a M. Ferenčík - budem o nich hovoriť spolu, lebo ťažisko réžie sa presunulo do výtvarného vyjadrenia - voči verdiovskej poetike zhrešili. Stavili na ostré farebné iluminácie, zlatý lesk kostýmov a maximálne prehustenie pódia. Isteže, Aida má masovosť danú priamo do rodného listu, rovnako má v ňom napísané kritériá pre estetickosť, vkus, riešenie vychádzajúce z hudby. A tá nie je ani ordinárna (farebné nasvietenie), gýčovitá (hviezdnaté nebo) ani vonkajškovo pozlátková. To tieto podnety neprijme, nemôže dielo inscenovať v jeho komplexnosti, dramatickej i psychologickej bohatosti. "Opiť rožkom" sa podarí iba nepripraveného a esteticky nevyzretého diváka. Žiaľ, i takých máme - a nielen na Slovensku - ešte dosť.

Autor: PAVEL UNGER (Autor je hudobným kritikom)