Po moskovskej dohode medzi Miloševičom a Jeľcinom o údajnom mierovom urovnaní sporu zostali na oboch stranách rozpaky. Juhoslovanský prezident totiž nepristúpil na okamžité ukončenie akcií srbských jednotiek proti kosovským separatistom. Podľa šéfa ruskej diplomacie Jevgenija Primakova je teraz na rade kosovsko-albánska strana, podľa zvláštneho amerického vyslanca na Balkáne Roberta Gelbarda naopak musí prvý krok urobiť juhoslovanská vláda: Ukončiť boje a urobiť ďalšie gestá na dôkaz, že je pripravená "v dobrej viere rokovať".
Vyriešilo sa teda v Moskve niečo? To ukážu ďalšie kroky Miloševiča, ktorý má ešte stále istý manévrovací priestor. Ak nie, bude to premárnená šanca ruskej diplomacie, na ktorú sa Západ obrátil po tom, ako jeho vlastná diplomacia zlyhala (americký vyslanec Richard Holbrooke síce dohodol pravidelné rozhovory Belehrad - Priština, konali sa však len dve nevýznamné expertné schôdzky, a keď Belehrad neprestal s policajným zabíjaním v Kosove, kosovskí Albánci rokovania ukončili). "Presvedčiť Západ, že Miloševič urobil vážny ústupok, nebude pre Rusko ľahké. V skutočnosti to môže byť nemožné," cituje v tejto súvislosti agentúra Reuters ruský denník Kommersant Daily. "Podpisom vágnej dohody sa Moskva dostala do pozície manipulovateľnosti Miloševičom."
NATO urýchľuje prípravy plánu vojenských úderov, aj keď podľa slov hovorcu Pentagonu Richarda Bridgesa "fakt, že postupuje rýchlejšie neznamená, že k rozhodnutiu dôjde zajtra". Pri spomienke na Bosnu možno pripomenúť, že i vtedy išlo o operáciu na území suverénneho štátu - nečlena NATO, ale na výslovnú žiadosť legitímnej vlády Bosny a Hercegoviny, ktorú, pravda, v tom čase bosnianski Srbi a ich vlastná vláda Radovana Karadžiča, výdatne podporovaná Belehradom, neuznávali. Zásah v Kosove by bol prvou akciou aliancie na území iného suverénneho a medzinárodne uznaného štátu bez jeho súhlasu. Teda vskutku vážny a bezprecedentný prípad. Rakúsky denník Die Presse píše o argumentoch pre zásah, ktoré možno nazvať pragmatickými - je to o oblasť "životných záujmov USA", ohrozenie južného krídla NATO (Albánsko, blízkosť Talianska, možnosť ďalšej komplikácie vzťahov ortodoxného Grécka a moslimom nakloneného Turecka atď.). Na druhej strane je tu geopolitická bariéra v podobe nesúhlasu Bezpečnostnej rady OSN s podobnou akciou, aj keď je jej zámerom zabrániť vzniku novej regionálnej vojny. Podľa BR OSN, a menovite vetujúceho Ruska, všetky prostriedky ešte neboli vyčerpané. Po rozpačitej deklarácii z Moskvy by to však mohlo byť aj naopak.
